ARGENTÍNA - ŠIALENSTVO V DŽUNGLI
ŠIALENSTVO V SRDCI DŽUNGLE
V Paraguayi sú vraj najkrajšie ženy, v Argentíne najlepšie steaky a v Brazílii ideálny život. Paradoxne, vo Foz de Iguacú, v mestečku, kde sa tieto tri štáty hranične spájajú, nenájdete nič z toho. Napriek tomu sem cudzinci chodia v húfoch!
Dôvod? Tektonický zlom povrchu Zeme, vďaka ktorému vznikli impozantné vodopády Iguacú, vyššie než Niagarské a širšie než Viktóriine v Zimbabwe, a, samozrejme, hadí jed, s ktorým obchodujú priekupníci na čiernom trhu. Mňa sem pritiahla úplne iná pohnútka – zatúžila som pozrieť sa do smaragdových očí jaguára. Živého... Ísť do ZOO a pozerať sa na divé zvieratá spoza mreží nie je ktovieaká výhra a môžete tak urobiť kdekoľvek na svete. Ísť na safari a prefrčať pomedzi voľne žijúce zvieratá na korbe džípu, to je už o čosi zaujímavejšie. Ak si však trúfate život okoreniť čímsi pikantným, čo vám spoľahlivo zvýši v krvi hladinu adrenalínu, potom sa vyberte krížom cez džungľu, plnú nástrah a predátorov, po vlastných! Pokiaľ si so sebou nevezmete pušku, ale skúseného profesionálneho sprievodcu, potom jediné, na čo sa môžete spoliehať, sú jeho skúsenosti, vaša vlastná intuícia, zvaná pud sebazáchovy a kus šťastia. Takto vyzbrojená som vkĺzla spolu s mojim argentínskym sprievodcom Alejandrom do útrob džungle na okraji Foz de Iguacú. V Argentíne nejestvuje žiadny zákon, ktorý by zakazoval „túlanie sa naverímboha“ po pralesoch, rovnako ako nejestvuje zákon, zakazujúci hranie Ruskej rulety, no obe aktivity vás môžu stáť život, pokiaľ ich vykonávate...
MEDVEDÍKY ČISTOTNÉ NIE SÚ VEĽMI ČISTOTNÉ...
V areáli svetoznámych vodopádov je miesto, kde si ma Alejandro vyzdvihol a kde začíname našu celodennú púť. Pomedzi návštevníkov vodopádov pobehuje množstvo divých zvierat, ktoré sem prichádzajú z neďalekého subtropického pralesa a časom stratili svoju prirodzenú plachosť – kapybary, obrovské hlodavce s plávacími blanami na nohách, vďaka ktorým plávajú ako kačka, i húfy medvedíkov „coati“. Ľudia si ich fotia, ale nedotýkajú sa ich. V Južnej Amerike ich žije až 15 rôznych poddruhov, ako amatér ich však nerozoznávam. Skrátka – medvedík čistotný. S Alejandrovym súhlasom im hodím mandarínku, ktorú mám vo vrecku. Okamžite sa nad ňou zhrčilo niekoľko medvedíkov, zmizla v ich útrobách aj so šupkou. Vzápätí urobím osudovú chybu – z vrecka vyťahujem ďalšie ovocie. Zvieratká okamžite spozornejú! Nečakajú na výzvu, naopak – rozbehnú sa ku mne a drzo sa mi po nohách začnú jeden cez druhého štverať k rukám! Som v takom vytržení, že ani nezaregistrujem bolesť, ktorú mi spôsobili svojimi ostrými dlhými pazúrmi. Krvavé škrabance na mojich nohách však neunikli Alejandrovi; zdá sa, že je v rozpakoch, ale medvedíky odo mňa neodháňa. Vie, že na to je už neskoro. „Ak nie si zaočkovaná proti tetanu, máš smolu!“ skonštatuje tichým hlasom. „Ak ti nohy do rána opuchnú, ihneď bež k doktorovi! Medvedíky sú nosičmi nielen tetanu, ale aj ďalších nebezpečných infekcií, predsa len sú to divo žijúce zvieratá a nesmieš si ich púšťať k telu!“ Nuž, niektoré veci si človek žijúci v civilizácii, skrátka neuvedomuje...
PAVUČINA PEVNÁ AKO VOLEJBALOVÁ SIEŤ
Pustili sme sa po prašnej ceste, kadiaľ biológovia prechádzajú autami a pravidelne monitorujú život v tejto oblasti. Kedysi vraj bola táto džungľa obrovská, no Brazílska a Paraguayská strana ju do značnej miery vyklčovala na poľnohospodársky účel. „My Argentínčania sme ju zachovali na 80 percent!“ chváli sa Alejandro. V istom úseku cesta končí a my po sotva badateľných chodníčkoch kráčame krížom cez subtropickú divočinu. Opona padla, náhla zmena svetla je šokujúca. Čím hlbšie sa vnárame do pralesa, tým je vegetácia hustejšia a koruny stromov prepúšťajú čoraz menej svetla. Pravda, pre život tohto biotopu slnečné lúče nie sú nevyhnutné, faune i flóre vystačí vzduch. Všetko teplo čerpajú priamo zo zeme, kde sa hromadí ako v obrovskom ohrievači. Sto metrov pod zemou sú vodné pramene, z ktorých by džungľa mohla existovať celých 50 rokov, aj keby za tú dobu nepadla jediná kvapka dažďa. Vetvy a kmene stromov sú obrastené riasami, lišajníkmi, broméliami, helikóniami, papradím a ďalšími epifytmi. Araukárie a biele orchidei rodu mariposa trónia na konároch stromov, po ktorých sa šplhajú leguány. A hoci iné zvieratá zatiaľ nevidieť, šelest v našej blízkosti prezrádza, že tu nie sme sami. Na tele priam cítim stovky neviditeľných očí, ktoré nás sledujú z neprehľadnej spleti krovia a lístia. Ako mrakodrapy veľkomesta, aj obrovské stromy argentínskej džungle poskytujú prístrešie mnohým čudesným obyvateľom... Napríklad aj žabe-stromárke. Jej čierno-oranžové pruhovanie je výstrahou pre predátorov. „Čím má zviera krikľavejšiu farbu, tým je pravdepodobnejšie, že je prudko jedovaté. Taký je zákon džungle.“ vysvetľuje mi Alejandro a dodáva, že Indiáni zabíjajú opice šípmi, ktorých hroty napúšťajú jedom týchto žiab. „Para!“ (Stoj!) zašepká odrazu a prikáže mi skloniť hlavu. Podliezame obrovskú dvojmetrovú pavúčiu sieť, akú som ešte jakživ nevidela! Jej tvorcu zbadám vzápätí – gigantický pestrofarebný pavúk! „Tento je neškodný, ale jeho siete sú pevné ako volejbalová sieť, ťažko by si sa z nej vymotala!“ smeje sa Alejandro. „Loví do nej kolibríky. Jedovaté sú len vtáčkare a tarantuly, aj tých je tu požehnane!“
KEĎ HARPYA LOVÍ OPICU
Napredujeme pomaly, predierame sa vysokou trávou, húštím a krovím, Alejandro s mačetou v ruke kráča popred mňa a razí mi cestu. Mnohé úseky cesty sú zatarasené pňami, pováľanými starobou, či víchricou, po očiach mi šľahajú ostré haluze, pokožka mi len tak horí od dotykov pŕhľavy. Zmes vtáčích škrekov naberá na intenzite a z Alejandra sa stáva ornitológ – „Počuješ ? To sú tukany!“ upozorňuje ma na nevšedný hlas vtákov, ktoré nevidím. „Pri troche šťastia je možné uvidieť aj celý kŕdeľ tukanov, predvčerom som tadiaľto viedol dvoch Austrálčanov a videli sme vari 25 – 30 tukanov!“ hovorí nadšene. V korunách stromov poletujú najkrajší zástupcovia operencov – zelené papagáje vyzerajú ako plody mangovníka, kolibríky s dlhými nožnicovými chvostami ako záplava odtrhnutých kvetov, unášaných vetrom. Ale celý tento zázračný svet zmĺkol v okamihu, keď sa kdesi nad stromami zjavila harpya! Anjel smrti pre tvorov živých, anjel milosrdenstva pre tých, ktorým už pomoci niet. „Keď tu poletuje harpya, potom musia byť nablízku aj opice!“ hovorí vzrušeným hlasom Alejandro a obaja neúnavne upierame zrak do výšky. Harpya zlovestne plachtí a čaká na svoju korisť. Vrcholky pralesného obra sa chvejú ako pri nápore silného vetra – napodiv, je bezvetrie! „To sú capuccino!“ upozorní ma Alejandro a ja si názov okamžite spojím s opicami druhu malpa kapucínska. Zo zeme ich nevidieť, podobne ani ich kolegov – vrešťany. Keď však harpya zaútočí a v rýchlosti zhruba 80 kilometrov za hodinu zdrapí z konára ktorúsi opicu, džungľou sa rozľahne prenikavý vresk celej opičej čriedy. Vo vrcholkoch stromov nastáva panika, opice zmätene skáču ponad naše hlavy a stále vrieskajú. Po chrbte mi prebehne mráz a hlavou mi prebleskne jediná otázka - ak vták dokáže uloviť opicu, akou ľahkou obeťou môže byť človek pre tunajšie jaguáre??? Takáto divočina evokuje v mysliach ľudí mystérium a nebezpečenstvo. Ľudia si tak odvykli od prírody, že i krátkodobý pobyt v jej lone stačí vyvolať v ich duši hotové vlnobitie. To je aj môj prípad. V trópoch človek ľahko prepadne šialenstvu.
MASKOVACIE MANÉVRE
Presakujúce podzemné vody rieky Paraná na niektorých miestach džungle vytvorili mangrovové močiare. Tieto stromy majú posplietané korene, vyčnievajúce z bahna, a poskytujú dokonalý úkryt nielen množstvu živočíchov, ale aj meter vysokému termitisku. Alejandro sa brodí popri kraji močiara a presne vie, kam ponoriť ruku – aby vytiahol klietku plnú krabov! „Do klietok chytajú kraby Indiáni, túto som sem dal ja, chytám kraby len na ukážku pre turistov.“ Následne kraby pustí do vody a prázdnu klietku opäť ponorí. Krokodíla, nehybne ležiaceho a splývajúceho s brvnom, plávajúcim na zelenej hladine, som ani nezbadala. „A tam je ďalší!“ zvolá nadšene môj druh. A naozaj! Pri brehu sa nehybne vyhrieva na slnku ďalší nebezpečne vyzerajúci plaz. Nebyť Alejandrových pozorovacích schopností unikli by mi i motýlie kukly na kmeni stromu, ba aj zamaskovaný leňoch, driemajúci na strome. „V srsti leňochov rastú zelené riasy, preto sa tieto zvieratá dajú len ťažko spozorovať v zelenom prostredí. Celý život strávia na stromoch, držia sa tak pevne, že nespadnú ani v spánku. Leňochy sa pohybujú veľmi pomaly a tak niektoré prežijú na jednom strome aj celý život.“ dozvedám sa od môjho súpútnika. Pokračujeme v ceste za jaguárom. Na tvári i na končatinách mám samé krvavé škrabance. Okrem toho som celá mokrá ako myš, ale tak to už v džungli, kam nedosiahnu lúče slnka a kde listy rastlín nikdy nevysýchajú, býva. Na rozdiel od Alejandra som absolútne dezorientovaná. Je pre mňa záhadou, ako je možné, že sa tu vyzná. Spočiatku som si myslela, že sleduje lianu, popínavú rastlinnú niť, ktorá nemá začiatok ani koniec. Kiežby bola ako Ariadnina niť a ukázala nám východisko z tohto labyrintu... Liana však vedie len hlbšie a hlbšie do bludiska. V horúcom a sparnom pološere na nás ako neviditeľní nepriatelia útočia moskyty, prepotené tričko sa mi lepí na telo, tenisky vyzerajú na rozpadnutie...
2000 USD ZA GRAM HADIEHO JEDU
„Alejandro! Alejandro! Serpienta!“ kričím sťa zmyslovzbavená, s očami uprenými na hada pred mojimi nohami, neschopná urobiť krok vpred, ani vzad. Zmeravela som od hrôzy. Stačil jediný chybný krok a moja nepozornosť by ma stála život! Alejandro sa vrhá k malému štrkáčovi a uprostred cestičky mu provizórnymi paličkami zo stebiel trávy šikovne odoberie mliečne zakalenú tekutinu. Jed. „Máme tu až osem druhov jedovatých hadov, najjedovatejší je koralovec, jeho jed dokáže zabiť dvoch ľudí naraz – ak uštipne, hrozí opuch hrdla a postihnutý nedokáže ani len prehltnúť tabletku, preto treba protisérum pichnúť injekčne. Ale bežne človeku odumrú svaly na nohách a potom ich treba amputovať.“ desí ma faktami. Podľa Alejandrovych slov je v súčasnosti biznis s jedom veľmi rozšírený, pretože farmaceutické spoločnosti, ktoré z neho vyrábajú nielen proti rakovine a epilepsii, ale z jedu hada jararaca je vynikajúce lepidlo, ktoré sceľuje pooperačné rany a bráni vzniku infekcie. „Za gram jedu od štrkáča platia 500 USD, ale za gram jedu od jararaca až dve tisícky!“ šokuje ma môj sprievodca. Na získanie jediného gramu však treba „podojiť“ zhruba stovku hadov, takže mnoho usadlíkov v snahe poriadne zarobiť chová v šopách a stodolách tisícky plazov! „Kupujú ich od roľníkov a Indiánov za pár peso, alebo fľašu rumu a potom ich ohlušujú rockovou hudbou, aby hady zo stresu produkovali čo najviac jedu.“ Hoci Úrad na ochranu prírody povolil len niekoľko legálnych fariem, pokútnym chovateľom zabrániť nedokáže. V Sao Paule, neďaleko Iguacú, je Butantanov štátny inštitút výskumu jedovatých zvierat, ktorý už takmer celé storočie zásobuje sérami všetky Brazílske zdravotnícke zariadenia – napriek tomu miliónové zisky zostávajú vo vreckách ilegálnych chovateľov...
ODSUŇTE HO AKO SKRIŇU!
S viac než tristo druhmi rastlín môžu byť Argentínske subtropické pralesy snom každého botanika. Antúrie, nefrolepky, sansevierie, veľkolisté šplhavé filodendrony, monstery, figovníky, difenbachie, tamarindá... Okúpané v rose vydychujú rastlinky korenistú vôňu, ich aróma je výrazná, niektoré voňajú citrónom, vanilkou, škoricou, iné vôňou fialiek. „Obzvlášť kvietky orchideí sú priam omamné!“ varuje ma Alejandro. „Pri hlbokom nádychu dokážu človeka priviesť až do bezvedomia!“ Alejandro študoval biológiu v Buenos Aires a jeho zanietenie prírodou prezrádza, že si vybral správny smer. „Či som už niekedy stál zoči-voči jaguárovi?“ zopakuje moju otázku. „Ako stopár pracujem už 11 rokov, jaguáre tu vídavam tak často ako bežný človek túlavé mačky. Táto džungľa je ich domovom, tak by bolo skôr neprirodzené, keby som tu žiadneho nestretol.“ Keď vyzvedám, ako sa správať pri kontakte s týmto 135 kíl vážiacim predátorom, dostáva sa mi pozoruhodného vysvetlenia – vraj treba len stáť bokom, nie tvárou v tvár, uvoľniť mu cestu a ruky zdvihnúť vysoko nad hlavu, aby človek vyzeral väčší! „Potom má pred tebou rešpekt a neublíži ti.“ Na záver lakonicky dodáva, že v biologických príručkách sa odporúča, že ak sa jaguár dostane do tesnej blízkosti človeka, treba sa mu dlaňami zaprieť do boku a ODSUNÚŤ ho ďalej od seba! Ako nejakú skriňu! Úprimne, toto si naozaj v realite nedokážem predstaviť... „Jaguáre vidno len raz za čas, pretože ich je málo. Na jedno teritórium pripadá vždy jeden samec a tri samice. Keď zbadáš na zemi poletovať množstvo motýľov, pravdepodobne tadiaľ prešiel jaguár. Motýle prilietajú všade tam, kde sa šelma vymočí, sajú z moču soľ.“ Na margo motýľov nezabudne spomenúť ešte jednu zaujímavosť: „Neuveríš, ale motýľ má tiež svoje teritórium! Síce maličké, ale má a nikdy z neho neodlieta.“
NA STOPE JAGUÁRA
„Psssst!“ zdvihne odrazu môj sprievodca výstražne ukazovák a očami blúdi po okolí. Netuším, čo sa deje, radšej nehybne a mlčky stojím ako prikovaná. Máme ho??? Po celodennom strastiplnom putovaní sme konečne na stope jaguárovi??? Crescendo vzrušenia vo mne prudko stúpa, čakám na ďalšie pokyny, no hlavne, na objasnenie situácie. Alejandro ma chytí za ruku a ťahá ma za sebou, s očami zapichnutými do akéhosi bodu na chodníčku pár metrov pred nami. Možno tam nájdeme čerstvú stopu laby najväčšej a najsilnejšej mačkovitej šelmy Juhoamerického kontinentu! Možno sa nám zakrátko zjaví jaguár rovno pred nami! Zo zvedavosti ani nedýcham... Vtom sa Alejandro ku mne otočí s rozjasnenou tvárou a natešenými očami a radostným hlasom mi oznámi „Máme my ale šťastie!!! Musel tadiaľto prejsť ani nie pred dvoma hodinami!“ Keď ma však privedie k svojmu „šťastnému“ objavu, zostávam v rozpakoch... Obaja hľadíme na čerstvú kopu jaguárových exkrementov... Celý deň sme sa brodili džungľou a vytrvalo hľadali jaguára, aby sme na sklonku dňa našli jeho... exkrement?!? Kým vo mne sa mieša sklamanie s únavou, môj sprievodca je neskonale šťastný! Čupí nad smradľavou kôpkou, pichá do nej paličkou a s náramným úžasom mi oznamuje, že sú v nej zbytky srsti. „Sú z kapybary, odhadujem, že ju ulovil a zožral včera večer.“ Vzápätí trochu ustúpi a ako zhypnotizovaný sleduje pestrofarebné motýle, ktoré prilietajú k páchnucemu exkrementu. Belasé motýle s krídlami sťaby z mihotavej pavučiny, i žlté so zelenkavým páperom na okrajoch krídel, sa podobajú smaragdom, vsadeným do zlata. Nuž, zlatom pre niekoho môže byť „kúsok z jaguára“... Až tu som si uvedomila, že my, deti civilizácie, potrebujeme niečo výnimočné, aby sme sa dokázali tešiť zo života – zatiaľ čo Alejandro, syn Argentínskej džungle, vidí výnimočnosť v každej sekunde života...