Premiérový cestopis JAMAJKA - OSTROV ANJELOV (2003)

Kniha podává faktografický obraz života na současné Jamajce, ale není cestopisem v pravém slova smyslu - upřednostnila jsem pohled na běžných jednoduchých lidí, jejich každodenní život, pocity, touhy, myšlenky, starosti .. Protože jen lidé samotní jsou skutečným měřítkem krásy a hodnot každé země.

ÚRYVEK

BOH MARLEY... a ti druzí

Zakaždým, keď som sa už v kláštornom tichu nášho príbytku začínala dusiť, zdvihla sa vo mne vlna vzbury proti stereotypnej existencii a morálnej dezinfekcii v tomto dome. Vtedy som vybehla von, do ulíc plných života a nových vzruchov. Mala som pocit, akoby som na čas utiekla z väzenia... Bola som šťastná, lebo som sa cítila voľná. Obvykle som chodievala do neďalekého nákupného strediska Sovereign. Rada som sa tu zdržiavala, pretože Sovereign sa od zvyčajných obchodných centier, aké dnes vyrastajú vo veľkomestách, celkom odlišuje. Je to skôr akýsi svojrázny architektonický park, zdobený fontánkami a dokonca aj farebnými, kaskádovitými bazénikmi, kde si pokojne plávajú ryby. Medzi týmito vodometmi a jazierkami si na lavičkách posedávajú ľudia, zatiaľčo iní sem chodia na prechádzku. Obchodíky, reštaurácie, kaviarničky a kiná, ktorým by vlastne malo toto gigantické kingstonské „shopping“ centrum patriť, akosi diskrétne ustupujú celkom do úzadia. A tak som aj ja, hoci zo všetkého najneradšej chodím nakupovať, toto nákupné stredisko vyhľadávala pomerne často. Už pre tú pohodu, ktorá tu vládla.

Prechádzala som sa popri výkladoch, obzerala si pohľadnice a suveníry, keď zrazu do mňa niekto celou silou vrazí, ja sa zapotácam a len len že nepadnem na zem.

„Oh, prepáčte! Prepáčte, mrzí ma to!“ ospravedlňuje sa mi rasta na kolieskových korčuliach a chytá ma za ramená, zisťujúc, či som celá.

Blázon, vravím v duchu. Ale... celkom milý! - poopravujem si mienku po tom, čo si ho lepšie obhliadnem. Mohol mať tak okolo dvasaťsedem, plus mínus niekoľko rokov.V károvaných nohaviciach, čiernom tričku s emblémom Boba Marleya a s divokými dredmi nerovnomernej dĺžky, čerstvo voňajúcimi po šampóne, pôsobil veľmi mladíckym dojmom a tak je celkom možné, že bol v skutočnosti starší, než sa mi zdal. Jamajčanom sa veľmi ťažko háda vek – nie na každého ostré lúče slnka pôsobia rovnako. Jeho zovňajšok mi bol v mnohom sympatický, lebo kým rastafariáni, ktorých som bežne stretávala na ulici, či v autobuse, mi pripadali byť suroví myslením i výzorom, tohto obdarila príroda pozoruhodne príťažlivým zjavom. Zračil sa v ňom pokoj vyrovnanosti a ako som zistila neskôr, tento pokoj panoval i v jeho duši.

Ospravedlnil sa mi ešte raz a už by mi bol takmer ubzikol – keby som sa nebola spamätala v poslednej chvíli! Nezvyknem nadväzovať rozhovor s hocikým, zo skúseností totiž viem, že aj za príjemným vystupovaním sa môže ukrývať násilník, vydriduch, či nejaká otrava. Prosto „hustler“. Ale môj inštinkt mi práve pošepol, že tento muž nie je „hocikto“! Hoci videl, že som biela turistka, nesnažil sa o komunikáciu. Žiadne špekulácie typu „Éj, na tej by som mohol zbohatnúť!“ Nič. Ako prišiel, tak skoro aj odišiel. Skoro!

Čosi mi vravelo, že ho musím zastaviť stoj čo stoj. Vycítila som jedinečnú príležitosť – pôsobil na mňa priateľským dojmom, preto som si nemohla nechať ujsť možnosť spoznať svet rastafariánov, ktorý stelesňoval práve on! Vedela som, že ak zaváham a nenájdem odvahu zastaviť ho, vrátim sa do Kittinho domu, začnem si to vyčítať a budem sa umárať...

Nazdávam sa, že v živote strácame to najdôležitejšie len preto, lebo v rozhodujúcom okamihu zaváhame. Kedy nastáva dôležitý okamih? Veď to! Nie je ľahké spoznať ho a zadržať... Pre väčšinu z nás je priestor medzi „snívaní o tom nadchádzajúcom“ a „už je prineskoro, už je po všetkom“ priúzky, aby doň vstúpili. A tak si strategické momenty života nechávame unikať pomedzi prsty, naivne sa nazdávajúc, že raz znovu príde deň s podobnou ponukou a my ju potom už využijeme. Ale prečo potom?!? Ľudské osudy sa nivočia tým, že človek buď váha, alebo sa nepristaví a nepovšimnuto rýchlo kráča ďalej. Ako na hodine matematiky – pracujete na daných úlohách, usilujete sa dopracovať k správnemu výsledku, no v závere sa pomýlite. Zistíte, kde ste spravili chybu, chcete ju napraviť – ale už je neskoro. Zvoní...

Volal sa David Lionheart. Tie tri obyčajné slová „Prosím, počkaj chvíľu“, ktorými sa mi ho podarilo zastaviť, mali vplyv na celú moju jamajskú expedíciu – pretože bez Davida by som prišla o kopec fantastických zážitkov! Radím vám teda, bojujte o svoje šťastie! Nezatvárajte pred ním dvere, nehovorte, že ho nepočujete, keď je tak blízko... Vstaňte a otvorte mu dvere dokorán! Nechajte vstúpiť šťastie do svojho života, lebo ak sa ho budete strániť, možno neskôr už nikdy nepríde...

Je fantastické stretnúť cudzieho človeka, v spoločnosti ktorého sa nemôžete ubrániť pocitu, že ho poznáte už celú večnosť! Francúzi tomuto javu hovoria déja-vú... S Davidom sme si naozaj porozumeli, naše povahy do seba zapasovali ako kocky z lega. A tak sa stal David Lionheart prvým rastamanom, s ktorým som sa skamarátila. Tam, pred nákupným centrom, som mu v rýchlosti vyklopila, že som prišla na ostrov písať knihu o Jamajke a potrebovala by som nevšedné zážitky - vymenili sme si čísla a on pre mňa na druhý deň prichystal delikátne prekvapenie!

„Zoznámim ťa s Bobovým synom Ziggym!“ povedal akoby mimochodom, počas čakania v zápche pred križovatkou na Hope road.

Chvíľu mi trvalo, kým som si jeho slová v hlave usporiadala a pochopila ich význam. Pod familiárnym menom Bob sa v tomto prípade nemohol skrývať nik iný, ako spevák Bob Marley a Ziggy bol jeho najstarší syn, kráčajúci v otcových šľapajách. Pamätám si, že som sa zmohla iba na tiché „Ježišikriste...“ a následne som zalapala po dychu. Aby som si bola úplne na istom, overila som si, či má David na mysli rovnakého človeka ako ja. Mal!!!

Na ulici Orange Groove sme zastali pred exkluzívnou, jednoposchodovou vilou. Domy našich slovenských novozbohatlíkov, ktorých obrázky s obľubou publikujú novinári len preto, aby v ľuďoch vzbudili hnev a závisť, sú v porovnaní so Ziggyho štýlovou, do detailu prepracovanou vilou – nízkou, rozložitou stavbou, tróniacou uprostred tropickej flóry – iba obyčajný šuviks. To viete, peniaze nie sú všetko... Niekedy je potrebný aj vkus.

Privítal nás sympatický rasta so slnečnými okuliarmi na nose, v modrých džínsoch a košeli, na ktorej sa mu hompáľal prívesok s motívom čierneho kontinentu. Dlhánske dredy, podobné hrubým lodným povrazom, na temene zviazané do obrovského uzla, mu zakrývali celý chrbát. Zdvorilo sme sa pozdravili a zvítali sa takým pokojným spôsobom, ako sa patrí, keď sa zídu dvaja cudzí ľudia. Uprene som sa mu zahľadela do tváre, inštinktívne hľadajúc podobnosť s jeho otcom. Ale nie, Ziggy je iný. Jeho jemné črty tváre sú miešaninou, akýmsi koktejlom jeho mamy Rity a otca Boba.

Muži prehodili zopár priateľských fráz, poprepletaných neodmysliteľným „Yeah mon“ („Jasné, človeče!“) a vošli sme do domu. Interiér je zariadený s mimoriadne vycibreným vkusom, vládne tu pokoj a harmónia. Zastavujem sa pri stene nad schodami, kde je rozvešané nespočetné množstvo rodinných fotografií v pozlátených rámoch. Potrebovala by som prinajmenšom dva dni, aby som sa stihla Ziggyho povypytovať na všetkých tých neznámych mužov, ženy, deti a starcov, čo na mňa hľadeli zo steny. S neomylnou istotou som identifikovala iba dve tváre – nezabudnuteľnú tvár Boba Marleya a tvár Rohana Marleya – Ziggyho brata, ktorý si založil rodinu s megahviezdou Lauryn Hillovou. Túto talentovanú speváčku si určite pamätáte ako členku skupiny Fugees, s ktorou sa preslávila pred siedmymi rokmi. Vtedy sa éterom šírila ich nahrávka Killing me softly.

„Lauryn má vynikajúci hlas... Geniálny!“ poznamenal Ziggy.

„Koľko má rokov? Dvadsaťpäť? Dvadsaťšesť?“ hádal David.

„Yeah mon, dvadsaťšesť.“

Na to sa obrátil ku mne. „Videla si film Sister Act dvojku? Lauryn tam hrala hlavnú úlohu spolu s Whoopi Goldbergovou. Mala vtedy iba pätnásť.“

„Áno, jasnačka! Je to šikovná baba.“ vravím uznanlivo, kým Ziggy pokračuje s chválospevmi.

„Založila organizáciu Refugee Project na pomoc chudobným deťom. Výťažok z predaja cédečiek používa na organizáciu letných táborov pre deti utečencov. Lauryn má ohromný súcit s ľuďmi, čo stratili rodinu, domov, vlasť, skrátka všetko.“

Naraz vystrel ruku a vztýčeným ukazovákom ťuká po obrázku malého, rozkošného chlápätka.

„Pozrite sa sem!“ upozorňuje nás na naň. „Toto je päťročný Zion, syn Lauryn a Rohana. Raz z neho bude nový Bob, som o tom presvedčený. Po genetickej stránke má na to všetky predpoklady. “

Ziggy sa tiež venuje hudbe. Prispôsobil sa dobe a so svojou kapelou Melody Makers, ktorej členmi sú jeho staršie sestry Sharon a Cedella, ako aj mladší brat Stephen, komponuje moderné reggae, premiešané s hip-hopom a rapom. Žiadna klasika, skôr diskotékové rytmy. Mládeži sa jeho muzika páči, zatiaľčo staršia veková kategória ostro protestuje.

„Ziggy sa svojmu otcovi nikdy nevyrovná.“ vyhlásila rezolútny ortieľ Madge, keď sme raz pri čaji preberali Marleyovský klan. Nuž, proti gustu žiaden dišputát...

Náš hostiteľ nás vzápätí usadil v priestrannej obývačke a priniesol každému minerálku. Žiaden alkohol - v tomto dome sa nepije. Zatiaľ mi vlastne ešte nikde alkohol neponúkli... Nadobúdam dojem, že schopný Jamajčan musí byť abstinent. Ďalším dôležitým predpokladom na spoločenský rast je bledá farba pokožky. Čím bledšia, tým rýchlejšie sa buduje kariéra. V praxi je to tak, že veľmi chudobní Jamajčania sú zvyčajne aj veľmi tmaví. A neúspešní. Tí si potom dávajú do novín inzeráty do rubriky „Zoznamka“, pričom svoju fotku si nechávajú počítačom zosvetliť – aby tak prilákali čo najviac záujemcov. Partnerstvom s „niekým bledším“ sa mnohí Jamajčania snažia „zosvetliť“ farbu a tým zlepšiť životné šance aspoň svojim potomkom.

Ziggy vytiahol z vrecka akúsi handričku. Pomaly, priam rituálne ju začal rozbaľovať. Ani lekárnik, keď dáva na váhu obzvlášť vzácny prípravok, ktorý musí vážiť na gramy, si nepočína opatrnejšie. Zrniečka gandže nasypal na dva biele papieriky, obratne ušúľal dve cigarety a jednu podal Davidovi. Zapálil a potiahol si. Nakrátko zmraštil tvár, aby vzápätí pootvoril ústa a vydýchol kúdoľ voňavého dymu. To isté urobil David. Všetci rastamani holdujú marihuane. Za jej pomoci sa im darí rušiť gravitačný zákon a odpútavať sa od všedného života. Ja nepotrebujem žiadne drogy na to,aby mi myseľ fungovala. Žiť takto, na drogách, považujem za tanec na tenkom ľade. Myslím, že z nijakej závislosti nepramení šťastie, skôr naopak – závislosť a nešťastie, to sú dve neoddeliteľné veci. Prichádzajú spolu ruka v ruke ako hostia a kým jeden z nich s vami hoduje pri stole, druhý si líha do vašej postele. Ich dlhodobá prítomnosť vás zaručene zničí. Ale Ziggy má iný názor...

„Na Jamajke je to niečo celkom prirodzené, mon! Gandža je bylinka ako každá iná, tu ju nájdeš rásť aj vo voľnej prírode. Za drogy možno považovať všetky chemikálie, všetky tie psychotropné látky, ktoré sa vyrábajú umelo a vstrekujú sa do žíl... Tie sú svinstvo, ale gandža predstavuje prameň múdrosti, svätú rastlinu... Veď samovoľne vyrástla aj na hrobe kráľa Šalamúna!“

Neprotirečím mu. Zaujala som pozíciu nestranného pozorovateľa. Prekvapuje ma, ako nenútene sa správa. Nebadať na ňom žiadne známky povýšenosti, ba ani nijaký syndróm slávnych hviezd. Ziggy je celkom normálny, obyčajný človek. Ako každý rasta, aj on túži byť oslobodený od sveta materializmu. Riadi sa pravidlom, že úpadok skôr či neskôr vždy príde, priloží sekeru na korene stromu vášho majetku a zotne ho.

„Isteže, sláva spojená s bohatstvom je zaiste vzrušujúca vec... Človek sa cíti byť nepremožiteľným... No je to stále tá istá osoba, jediný rozdiel je v tom, že keď zapredáš dušu biznisu, skôr či neskôr sa popáliš.“ vraví mi pokojným, vecným tónom. „Povedz, ty by si vari chcela byť slávnou?“

Nuž, ak ide o mňa... Určite, čo by nie?!? Jasné, že hej!!! Pokiaľ by mi to zabezpečilo auto aké má Ziggy, letné sídlo napríklad tu na Jamajke, súkromný vrtuľník a bankové konto vo Švajčiarsku... Isteže by som chcela byť slávnou!!! Ešte tak získať povesť známej spisovateľky! Ale je v tom je práve háčik – totiž, aj keď písanie románov sa stalo jedinou ženskou ručnou prácou, ktorú ovládam, nemyslím na seba ako na spisovateľku - a preto tak na mňa nemyslia ani iní a o sláve teda nemôže byť ani reč... Ale zase – nehádžem sa kvôli tomu pod vlak... Netúžim po tom, aby stromy v našej záhrade boli namiesto jabĺk obvešané paparazzmi zakaždým, keď sa vyjdem vonku opaľovať nahá... Takisto netúžim, aby sa ma moji starí dobrí kamaráti začali namiesto zaužívaného „ako sa máš?“ pýtať „Koľko ti to vynáša?“... Alebo stať sa objektom túžob slabých mužov, túžiacich po silnej žene.. Teda mne... :-) Viete, milujem svetlá reflektorov! A zbožňujem pocit byť stredobodom celého vesmíru – ibaže je to príliš povrchný svet... So slávou je to rovnaké ako s lampou – kým svietite, všetky muchy vás obletujú, no sotva stihnete zhasnúť, už na vás špinia.

Byť so Ziggym bolo potešením. Jeho reč bola popretkávaná anekdotami o svojich rodinných príslušníkoch a všakovakými príbehmi, ktoré vedel patrične oživiť. Rozprával veľmi zaujímavo, zanietene a fakt, že čerpal priamo z vlastných skúseností, zabezpečoval jeho reči sviežosť. Mal vyhrotený, trochu sarkastický, no vonkoncom nie urážlivý zmysel pre humor. Dával zo seba to najlepšie, čo vládal dať a mal vysoko vyvinutý zmysel pre morálne hodnoty. Bol idealistom a pokiaľ šlo o ľudí a ľudskú povahu, bol natoľko optimistický, že vravel: Nič nie je zlé, o čo sa človek usiluje s láskou.

„Vieš, náš život ovládajú existenčné problémy, ale láska a pozitívna viera nám umožňuje poskladať svet rozbitý na črepiny opäť do pevného celku.“ povedal mi zádumčivo.

Musela som sa znova na neho pozrieť. Aký je len pevný a múdry! Hlas aj pohľad má plný dôvery v to, čo vraví. Bol pre mňa ako kniha s lákavou titulnou stranou, veľmi som si priala otvoriť ju a začítať sa do nej. Zrazu som si uvedomila, ako často sa slovo „divoch“ používa nesprávne. Médiá často označujú Boba Marleya a takisto aj Ziggyho za divých mužov reggae. Musím sa priznať, že sa rada opájam senzáciami a sem, na Jamajku, som šla s predsavzatím nájsť ozajstných divochov. Ale teraz moja viera v ich existenciu bola značne otrasená. Niet veru takých cestovateľov, čo by objavili národ, ktorý by si toto pomenovanie zaslúžil. Snáď objavili pohanov, či barbarov, ale rozhodne nie divochov. A ani mne sa to, žiaľ, nepodarilo. Kdeže divosi! Keď si pomyslím na ukrutnosti a najrozličnejšie zvrátenosti, ktoré sa rodia v nakazenej atmosfére našej civilizácie, na diabolskú vynachádzavosť, s akou vymýšľame najzákernejšie zbrane, pomstychtivosť, s akou vedieme vojny, biedu a spustošenie, ktoré kráčajú v ich šľapajách, logicky prichádzam k záveru, že civilizovaný beloch je najzúrivejším živočíchom na zemskom povrchu.

Ziggy, ideálny prototyp rastafariána, za svojím divokým zovňajškom skrýva správanie skromného, citlivého aristokrata. Nepovažuje sa za mimoriadneho, no má zárodky tých milých, prirodzených síl, ktorým sa nič naučené nemôže rovnať. Žiaru heroickej krásy, premáhajúca tmu ako božské slnko. Presne ako kedysi jeho otec.

Aký to bol vlastne človek, ten Bob Marley? Zdá sa, že legendy zakryli jeho tvár dôkladnejšie než jeho dredy. Marley bol človek dosť komplikovaný, svojimi myšlienkami i celým svojim životom. Vnútorný nekľud ho hnal z miesta na miesto, chvíle tvorivej práce sa striedali s depresívnymi stavmi. Vyrastal tu i tam, nikde a všade. Napriek tomu, že sa stal multimilionárom, nikdy nezabudol na svoje korene...

„Ťažko uveriť, že ho viac neuvidíme.“ povzdychne si Ziggy a skormútene potiahne z cigarety. „Každú chvíľu sa mi zdá, že otvára dvere... že vstupuje so svojim radostným úsmevom a veselým pohľadom... Každú chvíľu napínam sluch, sťa by som počul dupot jeho krokov... On sa však už nevráti, neotvorí dvere...“ dodáva sentimentálne. „Ale vždy ho budeme vidieť, je stále medzi nami, neopustil nás... Stojí vedľa nás vo svojej životnej podobe a takto ho odovzdáme našim deťom a tie zas svojim deťom. Bob nezomrel, on žije v nás... Vojny začínajú a končia, politici prichádzajú a odchádzajú, ale jeho hudba je večná!“

Tieto slová mi v pamäti rezonujú ako báseň veľkého poeta. Bob Marley bol černochom, ktorý nikdy nehral v NBA, ani sa nepreslávil športovými výkonmi či účinkovaním vo filme, no dvadsať rokov po smrti sa stal unikátnou ikonou v histórii Jamajského národa. Tento rebel sa stal trvalým symbolom Jamajky a nikdy nebude poškvrnený...