JAMAJKA - JEDZ, MODLI SA A MILUJ JAH !
MODLI SA, JEDZ A MILUJ JAH!
Je 5 hodín ráno. Princ Edward si v prítmí ponurej izby oblieka žltú sutanu a na hlavu si obmotáva z kusa látky turban. Už o chvíľu ho sledujem, ako pred kostolom obrátený tvárou k moru pri východe slnka spolu s ostatnými odrieka nekonečné modlitby...
„Blessed love, royal sons of the most High, Selassie I, Jah Rastafari!“ ozýva sa zborový barytón údolím pod jedinou ortodoxnou rastafariánskou osadou na Jamajke, každé ráno s pravidelnou presnosťou. Rastamani, tento špeciálny živočíšny druh žijúci v špeciálnych životných podmienkach, si tu vysoko v horách, ďaleko od civilizácie, vybudovali svoje vlastné mestečko, v ktorom vládne slovo Jah ( rastafariánsky Boh) a asketické, niekedy až bizarné pravidlá. „Oni ťa do osady nevpustia len tak!“ varovali ma Jamajčania, keď som sa im zdôverila s úmyslom urobiť si prieskumný výlet do tejto utajenej tajuplnej osady. „Si biela a oni belochov nemajú v láske za to, že v minulosti zotročili našich čiernych predkov.“ Stálo ma to dosť veľa námahy vybaviť si zvláštne povolenie, aby som mohla prekročiť prah osady a na vlastné oči vidieť tento akýsi rastafariánsky kláštor, kde svojho času konvertoval na rastafari vieru i slávny Bob Marley…
CESTU STRÁŽIA S KALAŠNIKOVMI
Do autobusu, idúceho smerom k rasta osade na Južnom pobreží Jamajky, nastúpil i Princ Imani, jeden z najváženejších rastafariánskych kňazov na Jamajke vôbec. „Bol som nakúpiť na trhu nejaké bylinky, v osade vyrábame likéry zvané roots.“ pochválil sa mi s úsmevom a okamžite spustil svoju prednášku pre školákov sediacich okolo nás. Na Jamajských školách sa síce nevyučuje rétorika, zato Jamajčania sú pre túto disciplínu ako stvorení. Strašne radi počúvajú sami seba! Princ Imani rečnil bez prestávky celou cestou a sotva zbadal cez okno autobusu na mori nákladnú loď s importom z USA, vyskočil zo sedadla, naklonil sa k oknu a nadšene vykríkol: „To je naša loď! Táto loď nás, čiernych Jamajčanov, odvezie nazad do Afriky!“ Vzrušený tón Imaniho slov rozpaľoval krv a viac ráz opakované úvahy vnikali aj do najťarbavejších mozgov ako skrutky, ktoré už odtiaľ nikto nevytiahne. Zhypnotizovaná posádka autobusu so zatajeným dychom načúva každému jeho slovu. Krátko predtým, než sme z autobusu spolu vystúpili, ma upozornil, že pred vstupom do ich rasta osady každá žena, vrátane mňa, musí byť zahalená ako moslimka od hlavy po päty. Dlhá sukňa, dlhé rukávy… Cesta do osady je strmá a rozbitá, lejaky naplavujú z vrchov tony skál a autá ňou neprejdu, pretože by dostali defekt. Kráčame teda peši. Najprv vyschnutým korytom rieky, ďalej pokračujeme cez geto, kde postávajú ozbrojení muži s nenávistnými pohľadmi a kalašnikovmi pod pazuchou, až sa konečne dostávame na úpätie vŕškov pred pestropomaľovanú bránu rasta osady…
JEŽIŠI – NAJOBĽÚBENEJŠIE SLOVENSKÉ SLOVO V OSADE!
Akonáhle vkročila moja noha do osady, mám pocit, že som sa ocitla v rozprávke Tisíc a jednej noci… Princovia a cisárovné.. tak sa tu všetci navzájom oslovujú. Slnkom zaliate nádvorie je tu akýmsi hlavným centrom, kde sa zbiehajú všetky klebety, kde rastamani besedujú v živých skupinkách, zatiaľčo ďalší ustavične prichádzajú a odchádzajú a vôkol nás pobehujú deti, ktoré sa práve vrátili zo školy. A všetci do jedného majú na hlavách turbany, ako nejakí fakíri... Princ Archibald a princ Morant ma vedú do akejsi malej miestnosti hneď pri vstupnej bráne. Pohotovo mi pod nos strkajú drevenú kasičku, čím mi dávajú jasne najavo, že moja návteva nebude len tak zadarmo... Z vrecka vytiahnem dokrkvanú 20dolárovú bankovku. "Blessed love, empress Anita!" poďakujú sa mi úctivo. Vzápätí sa zjaví stará žena s kusom bielej látky. Posunkami mi naznačuje, že si mám touto šatkou ukryť vlasy a pomodliť sa, obrátená tvárou k Východu. „Ježiši!“ zháčila som sa, uvedomujúc si, že žiadnu ich rastafariánsku modlitbu neovládam. Muži okamžite spozorneli! „Ježiši?" To znie ako Yashua ( = Ježiš v ich Hebrejskej Biblii, pozn.autora)! Tak ho voláte v slovenčine?“ vyzvedá zhovorčivý princ Imani. Už onedlho sa toto slovko stáva najpopulárnejším slovenským slovom v rasta osade! Odvšadiaľ počujem rozveselených rastamanov, ako vykrikujú po slovensky: „Ježiši Emanuel I, Selassie I, Jah Rastafari!" “… Takto náhodne sa mi podarilo získať si ich priazeň a múry vzájomnej nedôvery v sekunde padli…
POZOR, LETIA VČELY!
A vzápätí padli aj všetci obyvatelia osady na kolená! Vzduchom sa znenazdajky rozľahol prenikavý zvuk - princ Ikal na terase svojho dreveného príbytku stojí s obrovskou lastúrou v rukách a trúbi na celú osadu! "Bees! (včely!)" skríkne ktorýsi z rastamanov. Nechápem, čo sa deje... Ja jediná stojím, všetci okolo mňa kľačia na zemi, v predklone, čelom sa dotýkajúc o zem, ktorá je tu červená ako antuka na tenisovom dvorci. Presne ako moslimovia počas svojich modlitieb, ibaže toto sú rastafariáni... Keď po pár minútach hrobového ticha povstávajú, tvária sa spokojne, akoby sa nič nestalo. "To boli včely." vysvetľuje mi Mária, manželka princa Archibalda. "Zakaždým, keď sa ozve trúbenie, je to pre nás znamenie, že nablízku sú zlí duchovia a jediný spôsob, ako sa im vyhnúť, je zaujať nehybnú pózu kľačiac na zemi." Ako badám, temperament a tradície svojich Afrických predkov si zachovali dodnes. Uctievači rastafari veria, že ich život je pod vedením mnohých duchov a majú pred nimi skutočne obrovský rešpekt. „Naša osada je miestom zasvätenia, kláštor pre mužov a my, ich ženy, ich sem chodievame iba navštíviť, aj to len v čase, keď nemenštruujeme, vtedy máme vstup do osady zakázaný! Aj keď chceme počať dieťa, tak sa musíme riadiť našimi tradíciami, ktoré nám hovoria, kedy sú nám duchovia naklonení a pošlú nám tie najsilnejšie duše." objasňuje mi zákony života v osade zhovorčivá Mária, ktorá sem prišla pozrieť svojho rastamana a ukázať mu ich dve deti. Mária má bradu zarastenú ako muž, na moje počudovanie, prečo si to skrátka neoholí, prichádza prekvapivá odpoveď: „Naša rastafari viera nám káže zostať takými, ako nás Jah stvoril. Muži ani ženy sa nesmú holiť, nikde a nikdy.“ Vážne by ma zaujímalo, prečo si všetci namýšľajú, že brada z nich urobí svätcov.. Veď pokiaľ by to bola pravda, potom niet na svete nič svätejšieho než je cap…
ŠÉFKUCHÁR V TURBANE
Po vŕškoch terasovitého terénu osady sú roztrúsené malé drevené domčeky, každý rasta má svoju vlastnú izbu a každý sa venuje nejakej prospešnej aktivite, ktorá prináša osade peniaze. Kým princ Imani vyrába z byliniek likéry, princ Ikal denne vo svojej izbe robí lahodné čerstvé ovocné šťavy a jeho sused, princ Edward, žijúci vo vedľajšej izbičke o rozlohe pár metrov štvorcových, má staručký šliapací šijaci stroj, na ktorom celé dni šije rastafariánske rúcha na rôzne obrady. A tí, čo do vienka nedostali talent, sa živia výrobou metiel z palmového lístia. Posadajú si na klátiky do kruhu, v tieni paliem, a pri svornej debate každý deň vyrábajú metly, ktoré potom predávajú na trhovisku dolu v meste. „Peňazí síce veľa nezarobíme, ale na jedlo nám to vystačí.“ hovorí Jahseven so spokojným úsmevom. Ako každý pravý rasta, aj on túži byť oslobodený od sveta materializmu. „Vieš, náš život ovládajú existenčné problémy, ale láska a pozitívna viera nám pomáha žiť na tomto svete v pokoji a porozumení.“ A naozaj – odkedy som v rasta osade, v duši mám akýsi zvláštny pokoj, aký nám v civilizovanom hektickom svete chýba. Títo skromní ľudia sa so mnou podelili o jedlo, každý z nás dostal trošku ryby, ackee a knedlíkov vo vydlabanom kokosovom orechu. Rastamani sú striktní vegáni a v ich jedálničku nefigurujú žiadne živočíšne produkty okrem rýb. „Bless your meal, empress Anita!“ („nech je požehnané tvoje jedlo, cisárovná Anita“) - počúvam z úst každého „princa“. Hoci do kuchyne mám ja ako žena vstup zakázaný, kuchára v rasta osade by som bez váhania vyznamenala! Jedlo chutí fantasticky! Zvlášť tu, vysoko v horách, kde vzduch vonia tak sviežo a pred očami sa mi rozlieva slnkom zaliate Karibské more…
TROCHU Z HISTÓRIE...
„Tu je pochovaný náš vodca, Princ Emanuel.“ s hrdosťou v hlase mi ukazuje Princ Imani v húštine zarastený zanedbaný náhrobný kameň s vyrytým dátumom narodenia a úmrtia (1915 - 1994) a rozhovorí sa o historickom pozadí ich viery. Princ Emanuel bol zakladateľom našej medzinárodnej Africkej kongresovej cirkvi „Pravej Božskej spásy“ a od konca 40. rokov minulého storočia neúnavne bojoval za medzinárodnú repatriáciu detí Afrických otrokov roztrúsených v Karibiku v dôsledku otroctva. V roku 1948 začal lobovať hlavy Britskej vlády za bezplatnú dopravu černochov zo západného sveta späť do Afriky. Jamajská vláda však toto jeho úsilie brutálne potláčala, buldozérmi ničila tzv. kempy, v ktorých sa združovali všetci účastníci Emanuelovho kongresu. Charizmatického Princa Emanuela dokonca niekoľkokrát uväznili, pretože kázal, aby Jamajčania prechovávali vernosť a oddanosť kráľom Afriky, nie kráľom Anglicka. On sa však v boji za ľudské práva svojich čiernych bratov nikdy nevzdával. 21. Apríl 1966 sa do dejín Jamajky navždy zapísal ako najpamätnejší deň – Jamajku navštívil Etiópsky cisár Haile Selassie, za ktorého vlády (1930-1974) bola Etiópia - vtedajšia Abysinia - oslobodená od okupantov a preto Jamajskí rastafariáni Selassieho dodnes oslavujú ako Boha a Etiópia je v ich očiach zasľúbenou zemou, ktorú prekrstili na Zion. Podľa legendy bol tento muž priamym potomkom židovského kráľa Šalamúna a tajomstvom opradenej kráľovnej zo Sáby. Jeho pôvodné meno znelo Ras Tafari, preto sa i jeho prívrženci nazývajú rastafariánmi. Princ Emanuel bol medzi 31. vodcami, ktorí sa stretli s Jeho veličenstvom Selassiem v Kráľovskom dome v Kingstone a dostali zlaté medaily. „Každý, kto sa chce vrátiť do Etiópie, by mal stráviť istý čas tu, u nás, a byť zasvätený do nášho kongresu.“ dodáva Princ Imani. "Náš kráľ Emanuel hovorí, že nie všetci sme sem prišli ako otroci, niektorí sme prišli ako bojovníci za slobodu čierneho národa. A to sme my!"
TÚŽBA PO AFRIKE
Na Jamajke človek stretáva rastamanov na každom kroku v každom meste. Ale gro z nich sú „fashion-rastas“ - Jamajčania, ktorí si nechajú narásť dredy len kvôli móde. „Robia nám zlú povesť,“ zašomre znechutene Princ Edward, ideálny prototyp rastafariána. Za svojím divokým zovňajškom skrýva správanie skromného, citlivého človeka, nepovažuje sa za mimoriadneho, no má zárodky tých milých, prirodzených síl, ktorým sa nič naučené nemôže rovnať. Žiaru heroickej krásy, premáhajúcu tmu ako božské slnko. Potiahne si z ganje a vyfúkne kúdoľ dymu. „Jedia však mäso, majú potetované telá, piercing, fajčia cigarety... Byť rastafariánom, to je životné poslanie, a nie módny trend, ktorému holduješ jednu, či dve sezóny... Tým, čím si od začiatku, si až dokonca, nemôžeš sa len tak zmeniť...“ Dívam sa na človeka, ktorého prarodičia boli otrokmi. V mysli sa mi vybavila strastiplná púť, ktorú museli proti svojej vôli absolvovať, aby sa z Afriky dostali na tento Karibský ostrovček. Tunajšia červená zem nasiakla ich potom, slzami, i krvou z rán, ktoré sa nestíhali hojiť, pretože bič otrokára po nich šľahal neprestajne. Počas koloniálneho holokaustu zahynulo až 40 miliónov otrokov! Tento chudobný, no statočný človek je slobodný, napriek tomu jeho tvár vyžaruje onen smútok celého čierneho národa. Ten melancholický smútok, ktorý ma tak dojíma. Jamajku nikdy nebude považovať za svoju skutočnú vlasť, za svoju domovinu... Čas neklesol k jeho koreňom a nepretrhol ich objatie so zemou. Ďaleká Afrika sa v ňom vždy bude hlásiť k svojmu materstvu, večne ho bude volať k sebe. „Nie som žiadna výnimka, všetci rastamani sa túžia vrátiť na čierny kontinent.“ Čo ženie rastamanov do neznáma? Kam ich ťahá neviditeľná sila, čo narúša ich zdanlivú spokojnosť pocitom, že najdôležitejšia vec v živote im chýba?
NOVÝ ROK ZAČÍNA 7. FEBRUÁRA A MÁ 13 MESIACOV
V kalendári v rasta osade rok má 13 mesiacov, každý mesiac má 28 dní a každý nový rok začína 7. Februára. Vtedy v osade prebieha najdôležitejší rastafariánsky sviatok nyahbinghi. Počas tohto sviatku tu kedysi dávno konvertoval na rastafari náboženstvo aj spevák Bob Marley. „Chodil sa s našimi otcami kúpať na pláž v Kingstone!“ smeje sa princ Ikal. Nyabinghi môžete zažiť každoročne v deň Marleyho nedožitých narodenín 6.Februára i v Marleyho múzeu. Nádvorie Marleyho domu na Hope Road v Kingstone sa vtedy mení na pulzujúcu tepnu, veľký pestrofarebný šiator so všelijakými stánkami, koncertným virvarom a davom zvedavých ľudí všetkých odtieňov pleti. V tento špeciálny deň, nebojím sa tvrdiť, že najdôležitejší deň na Jamajke hneď po dni získania nezávislosti, na nádvorí Marleyho múzea vidím veci od výmyslu sveta! Z miestnej ZOO sem priniesli nielen živé arakangy, ale aj kože z levov, gepardov a krokodílov, bufety s jedlom, ktorého podmanivá aróma dráždi všetkým čuchové zmysly, akýsi umelec tu na počkanie kreslí hodnoverné portréty Boba Marleyho, rastamani predávajú svoje bylinné afrodiziaká zvané „roots“, i bižutériu v rastafari farbách a hneď vedľa nich chlapík stráži formulu, ktorá síce z Marleyho výročím nijako nesúvisí, ale jej hlavnou úlohou je pútať pozornosť. Pred vstupom do domu stojí socha Boba v životnej veľkosti a hneď vedľa nej dva betónové levy a košatý mandľovníkový strom, pod ktorým Bob zvykol fajčiť ganju a skladať svoje piesne. Hodinu trvajúca exkurzia po dome, ktorá stojí 20 dolárov, ľudí veľmi neláka. „Načo budem platiť, keď je tam zakázané fotiť?!“ hovorí s kyslou tvárou sklamaný turista z Kanady. A tak niet divu, že gro ľudí tiahne radšej k provizórnemu pódiu, na ktorom sa počas celého dňa striedajú najznámejší Jamajskí reggae hudobníci.
Sviatok už tradične odštartovala skupina rastafariánov z rasta osady - ich vytrvalé bubnovanie burcuje v ľuďoch záujem vypočuť si ich až do konca. Priznám sa, pri počúvaní ich tradičnej Africkej hudby mi až naskakujú zimomriavky! Večer sa sem, do Marleyho múzea opäť vraciam, moderná reggae hudba sem pritiahla vari celý Kingston! Bob a jeho nesmrteľná hudba sú stále lepidlom národa. Aj nesúrodá masa ako táto, sa dokáže zharmonizovať, keď sa jedná o Boba. Marley bol černochom, ktorý nikdy nehral v NBA, ani sa nepreslávil športovými výkonmi či účinkovaním vo filme, no dvadsať rokov po smrti sa stal unikátnou ikonou v histórii Jamajského národa. Tento rebel sa stal trvalým symbolom Jamajky a nikdy nebude poškvrnený. A zostáva veriť, že rovnako prežijú i skutoční rastafariáni...