JAMAJKA - ĽUDIA PRICHÁDZAJÚCI Z PEKLA
ĽUDIA PRICHÁDZAJÚCI Z PEKLA...
Kingston. Hlavné mesto Jamajky. Reputácia – jedno z najnebezpečnejších miest na svete. No všetko je o ľuďoch.
„Bloodclot! Oni ho zabili! Tí hajzli ho zabili!“ rozlieha sa ulicou prenikavé kvílenie mladej ženy a priťahuje zvedavcov z okolitých domov, potešených novým vzruchom. Jej hysterický nárek preniká človeku pod kožu, je plný vzbury a hnevu, preklínania a vulgárnych nadávok. V šoku behá sem a tam, z jednej strany ulice na druhú, pološialená od zlosti a žiaľu strhla zo seba podprsenku a ukázala svetu dve malé ovisnuté prsia s pírsingom na obidvoch bradavkách. Potom sa jej nohy podlomili a zrútila sa na zem. „Ježiš! Ježiši...“ šepkala a vzlykala, tam, uprostred špinavej ulice najhoršieho geta Kingstonu, Tivoli Gardens. Kútiky úst sa jej chveli a ona už vedela, že jej muž, muž, ktorého miluje a otec jej štyroch malých detí, je mŕtvy. Trafila ho guľka z Kalašnikova, ktorá bola určená niekomu celkom inému. „Mal skrátka smolu, bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste.“ mykne plecom dvadsaťročný Ajoni, ktorý žije v Tivoli so svojou priateľkou a dieťaťom. Pri jeho slovách ma až zamrazí: „Som šťastný, že som sa v zdraví dožil dvadsiatky, toľko sa nedožil ani môj otec, tiež sa stal obeťou pouličnej prestrelky. Lebo život v Tivoli je ako Ruská ruleta... Denne tu vzduchom preletí zhruba 400 nábojov, nikdy nevieš, ktorý ťa trafí. Blížiace sa voľby však tento počet určite znásobia...“ Celosvetové štatistiky tejto 800-tisícovej metropole, kolíske reggae hudby, skrátka neprajú a v rebríčku miest s najvyššou kriminalitou sa Kingston stabilne drží na 19. mieste - na 100.000 obyvateľov pripadá v priemere až 53 vrážd, čo je dokonca viac než v Brazílskom Rio de Janeire alebo v Kolumbijskom Medellíne. „Ak by sme však vedeli o všetkých vraždách, ktoré sa tu dejú, potom je dosť možné, že naše mesto by trónilo na samom vrchole rebríčka. Bohužiaľ, polícia sa do niektorých štvrtí bojí chodiť, takže vieme zaznamenať možno len 20-30% prípadov násilných úmrtí.“ bezradne krčí plecami policajný komisár Homer Bennet. Miestne gangy majú lepšiu muníciu a viac nábojov než ktorákoľvek Kingstonská policajná stanica! Preto niet divu, že slumy Tivoli a susedný Trench Town, kde svojho času žil aj slávny Bob Marley, zďaleka obchádzajú i samotní Kingstončania z ostatných okrskov! Zato politici, tí sem pred voľbami chodia pravidelne – chudobných voličov z Tivoli má pod palcom strana JLP (Robotnícka strana), voličov z Trench Townu politici z PNP (Ľudová národná strana). To viete, korupcia vládne svetu a chudobu podplatíte najľahšie... V praxi to funguje tak, že ak je pri moci politická strana, ktorú som volil, „moje“ geto má väčšiu šancu získať v rámci podporných vládnych projektov slušný balík peňazí – a o tie je bitka! Po uplynulých voľbách v roku 2011 dostalo Tivoli 96 miliónov dolárov na opravu domov - ibaže sa už dávno minuli...
V tejto štvrti žijú najinteligentnejší Jamajčania akých vôbec možno stretnúť! Dôvod je prozaický – tunajším deckám financuje vzdelanie vláda a tak gro obyvateľov geta vyštudovalo na tých najprestížnejších stredných školách v Kingstone s perfektnými výsledkami! Medzi haldami odpadkov, medzi rozpadávajúcimi sa chatrčami, kde to vyzerá ako po bombardovaní, v tieni stromov sedia tínedžeri s knihami a tabletmi v rukách a usilovne študujú. „Chem byť doktorom.“ usmieva sa na mňa 15-ročný Kevoughn. „Rád sa učím a rád chodím do školy, aj keď viem, že cestou ma môžu hocikedy zastreliť gangstri zo susedného geta. Nechcem tu žiť a urobím všetko preto, aby som sa odtiaľto raz dostal a mohol žiť slušnejšie. Lepšie...“ To posledné slovo zaznie ako výkrik do tmy. Napriek skutočnosti, že obyvatelia najhorších Jamajských slumov sú tými najbystrejšími Jamajčanmi, príležitostí presadiť sa majú pramálo. Preto málokto chodí do práce a žiadne sociálne dávky na ostrove neexistujú. No čo je horšie, neexistujú ani materské dávky a tak ledva matky porodia, sú odkázané na pomoc rodiny, alebo sa po nociach musia zvŕtať v pofidérnych baroch okolo tyče a zarábať na pampersky ako striptérky a prostitútky. 22-ročná Selica je nielen krásna, ale i vzdelaná – na strednej škole patrila k najlepším žiačkam. Žiaľ, dnes má 3 deti od troch rôznych mužov a na živobytie si zarába vlastným telom. Zohnať serióznu prácu je pre Kingstončanov pochádzajúcich z geta hotová utópia! Ajoni, jeho mladučká žena Aliyah a ich ročná dcérka sa tiesnia v domčeku s plesnivými stenami spolu so svokrovcami a Aliynou sestrou. 18 metrov štvorcových, 2 izby, 6 ľudí bez práce a príjmu. V každej izbe je obrovská posteľ s preležaným matracom, na ktorej sa odohráva podstatná časť života týchto ľudí – na posteli nielen spia a plodia potomstvo, ale tiež čítajú noviny, píšu esemesky, na posteľ usádzajú známych, keď sa tu zastavia na kus reči, na posteli sa raňajkuje, obeduje, večeria, prebaľujú sa deti, hrajú sa deti, opravuje sa pokazený ventilátor, či tablet a v čase narodenín sa všetci usadia na posteľ a oslávencovi tam postavia tortu so sviečkami. Nie preto, že by boli až takí svorní, ale skrátka preto, že je tu primálo miesta na nejaký stôl a stoličky. Nezriedka mávajú pod matracom ukrytý celý arzenál zbraní, od malej ručnej deviatky Magnum až po veľký Kalašnikov. A neváhajú ich použiť v prípade ohrozenia. Keď vyzvedám, kam v gete putujú telá zavraždených, odpoveď je priam šokujúca! „Každé geto má svoje tajné miesto, jamu, kam ich dávajú. Tu ťa nikdy nikto nebonzne, nik netúži byť informátorom, lebo každý vie, že informátori polície mávajú krátky život... A tak sa vždy všetci tvárime, že sme nič nevideli, nič nepočuli...“ ubezpečuje ma Aliyah, štýlovo oblečená Jamajčanka s gélovými nechtami a účesom z umelých príčeskov, za ktorý kaderníčke každý týždeň platí 30 USD. Jej druh Ajoni si kupuje drahé značkové oblečenie a supermoderný smartfón je jeho najobľúbenejšou hračkou. Aj keby nebolo čo do úst dať, obyvatelia chudobných slumov skrátka držia s módou krok. Živia sa drobnými krádežami, predajom drog a raz za čas dostávajú peniaze od vládnych strán, ktoré si kupujú ich hlasy vo voľbách. „Mojim snom je narodiť sa ako beloch!“ zaiskria Ajonimu oči, keď si po tele rozotiera prenikavo páchnuci krém Idole, ktorý sa bežne predáva v Downtown Kingstone už za 500 Jamajských dolárov, čo nie je 5 Eur. Za týždeň spotrebuje štyri balenia a nanáša si ho dvakrát denne. S presvedčením, že čierna nikdy nebola tou správnou farbou, no svetlá pleť je odjakživa bránou k úspechom. Veľmi chudobní Kingstončania sú zvyčajne aj veľmi tmaví (keďže mnohí majú predkov zo susedného Haiti) - a neúspešní. Niet preto divu, že ošiaľ kontroverzného chemického bielenia, ktorý na ostrove odštartoval spevák Vybz Kartel, najväčšia žijúca legenda od čias slávy Boba Marleyho, je populárny najmä v chudobných slumoch Kingstonu. Agresívne krémy ako Tropesone, Idole a Neoprosone sa pašujú zo Západnej Afriky a USA a sú ilegálne, pretože obsahujú ortuť a hidrochinón, dráždivé depigmentujúce zložky, ktoré nezvratne ničia kožu a spôsobujú tak rakovinu, ako aj embóliu s následnou smrťou udusením. Z Kingstonských černochov sa vďaka bieleniu stávajú démonicky vyzerajúci „belosi“, pretože vybielené negroidné črty pôsobia ako z hororu... Práve to je dôvod, prečo z Kingstončanov majú turisti taký strach, keď ich náhodne kdesi stretnú. No nielen turisti. Kingstončana v dave každý hneď rozozná – od ostatných sa odlišuje výzorom, pleťou, štýlom, gestami, no najmä - charizmou. Všetci do jedného majú na čele neviditeľný nápis „Všimni si ma!“. Sú urastení, v priemere vyšší než ostatní Jamajčania, majú šľachovité, vychudnuté postavy. Títo ľudia pôsobia takým vznešeným dojmom, že by vzbudili pozornosť a úctu kdekoľvek na svete. A rešpekt pred nimi majú i samotní ostrovania. „Voláme ich ľudia, prichádzajúci z Pekla!“ smeje sa sedemdesiatnik Joseph Robinson, žijúci na opačnom konci ostrova.
Je však Kingston skutočným Peklom? Keď vezmeme do úvahy celoročné horúčavy s minimom zrážok, ktoré sužujú toto mesto viac než ktorékoľvek iné mesto na Jamajke, názov „Peklo“ je celkom priliehavý. Prechádzka rozpálenými ulicami Downtown Kingstonu dokáže zmoriť aj koňa. No práve Downtown je tou pulzujúcou tepnou mesta, kde sa sústreďuje biznis, počnúc pouličnými predavačmi, čo tlačia káry naložené ovocím, cez malé čínske obchodíky s tovarom od výmyslu sveta, menšie i väčšie firmy, ktoré tu majú sídlo až po biznis s drogami, ktorý sa sústreďuje v históriou opradenom prístave Port Royal. Niekdajšia bašta pirátov a zároveň siedmy najväčší prístav sveta dnes slúži ako hlavné prekladisko drog na ceste z Kolumbie do USA. Skorumpované policajné hliadky sa tvária, že nič nevidia a nič nepočujú. „Tovar“ prichádza najmä v noci, na neosvetlených lodiach z Južnej Ameriky. V kurze je najmä kokaín a hašiš, no ak si myslíte, že je určený pre Jamajčanov, ste na omyle! Iba smiešnych 6% celkového objemu zostáva na ostrove, zvyšok putuje do Spojených štátov. Bežný Jamajčan si jednoducho nemôže dovoliť zaplatiť 350 USD za polkila kokaínu pre vlastnú spotrebu, keď nezarobí viac než 300 USD mesačne. Preto tvrdenie, že Jamajka je „drogová krajina“, je viac než zcestné. Štyridsaťšesťročný Steven Costa, uhladený pánko v obleku, patrí ku Kingstonskej smotánke. Kým chudoba sa praží vo svojom pekle v getách Downtownu, boháči pred kriminalitou a horúčavou utiekli do malebných pokojných, priam rozprávkovo krásnych štvrtí Uptown Kingstonu. Ležia v širokej náruči hôr Blue Mountains, kde povieva príjemný horský vánok a v 20-izbových vilách je aj vďaka klimatizácii znesiteľne. Obyvatelia štvrtí Barbican, Red Hills, Jack´s Hill, Widcombe Heights, či Havendale si žijú svoj sen na vysokej nohe a aby potvrdili svoju úroveň a vkus, stavajú si luxusné sídla, ktorých márnotratnú krásu ťažko k niečomu prirovnať. Vily sa vynímajú medzi palmami a skvostnými bougénvilami, ulice sú tiché a čisté, nikde ani smietky. Nad umelo zavlažovanými trávnikmi svietia cedule s upozornením „Neznečisťujte okolie!“, zatiaľ čo hlavné cesty, preplnené najnovšími SUV-autami, lemujú slogany „Dobrý vodič jazdí opatrne!“. Miestni, ktorých stretávam v Uptowne, sú tými najmilšími a najzdvorilejšími Jamajčanmi, akých možno na ostrove stretnúť! Steven, tak ako mnohí ďalší Kingstončania, vyštudoval na prominentnej chlapčenskej škole Calabar High School, potom odišiel študovať a pracovať do New Yorku. Keď sa po 20. rokoch práce z USA vrátil, postavil si tu megalomanskú rezidenciu. „Máloktoré tunajšie vily majú základy na drogách, hoci si to ľudia myslia. Ja som si svoj majetok zarábal vždy poctivo.“ hovorí presvedčivo a ja nemám najmenší dôvod pochybovať. „Gro ľudí, čo tu žijú, celý život pracovali v Spojených štátoch a v Británii. Manažéri bánk, nemocníc, elektrární... Vy cudzinci však o tomto nemáte ani tušenia. Myslíte si, že každý bohatý Jamajčan má pod palcom nejaký drogový kartel, no nás takéto konšpirácie bytostne urážajú!“
Kingston je iný než zvyšok ostrova, pretože „má dušu“. Ľudia majú vo zvyku odsúdiť všetko, čo nepoznajú a najlepšie to vidieť práve na Kingstone. Turisti, čo celú dovolenku nevytrčia päty zo svojich plážových All Inclusive rezortov na opačnej strane ostrova, netušia, že otravní a väčšinou i agresívni veksláci, ktorí im tam denne dýchajú na krk a ponúkajú im svoj tovar a služby, v Kingstone jednoducho neexistujú. Cudzinci netušia, že ich peniaze ako magnet priťahujú do dovolenkárskych letovísk ako je Negril, Montego Bay a Ocho Rios, tie najhoršie kriminálne živly zo všetkých kútov krajiny a práve v letoviskách je zaznamenaný najväčší počet zavraždených, znásilnených, prepadnutých a okradnutých turistov. Naivne veria, že „Kingston musí byť ešte horší“...
Keď popíjam drink pri bazéne na luxusnom Strawberry Hill vysoko v Blue Mountains, ktorý svojho času postavila Anglická kráľovská rodina a dnes je majetkom producenta Chrisa Blackwella, vôkol mňa je len čarokrásna džungľa a pod sebou mám celý Kingston ako na dlani. Nik ma tu neotravuje, nič mi tu nehrozí. Princ Charles s Camillou, ako i herci z Hollywoodu, nikdy nedovolenkujú v plážových letoviskách. Pretože chcú mať pokoj a bezpečie. A to nájdu jedine v Kingstone. Meste nevídaných extrémov. V meste, ktoré je Peklom pre chudobných, ale rajom pre bohatých...