JAMAJKA - NA DÚHOVOM VŘŠKU
NA DÚHOVOM VŔŠKU
Na Jamajke ešte nájdete oblasti, kam noha turistu nemá prístup a domáci tam žijú podľa vlastných pravidiel. Občas veľmi zvláštnych.
Spaldings je mestečko v samom srdci ostrova, kam ruch pláží nedolieha. Keď mi domáci porozprávali o neďalekej vysokohorskej osade Rainbow Hill, okamžite som zatúžila spoznať ju. „Tam belocha jakživ nevideli! Veď tá osada dokonca ani nie je vyznačená na mape!“ uisťovali ma v Spaldingse. Dobre utajená osada je vraj úplne iná než všetky ostatné. Vytvorili ju Jamajčania, ktorí hľadali útočisko pred svetom či pred svojou temnou minulosťou - mnohí z nich mali opletačky so zákonom a v Rainbow Hill začali nový život.
Dostať sa do Rainbow Hill nie je vôbec jednoduché, brány tejto osady sú pre zvedavcov zatvorené a mne „udelili audienciu“ len vďaka dobrým konexiám. V malebnej horskej osade, obývanej prevažne chudobnejšími vrstvami, vo výške 1 200 metrov nad morom fúka príjemný horský vánok a svieži vzduch vonia dozrievajúcim mangom. Všade kvitnú helikónie, nádherné sú aj jackfruity s obrovskými plodmi. Tropickým rastlinám sa tu naozaj darí a v období dažďov rozkvitne i kôl v plote. Asfaltka sa končí pri plote s nezvyčajnou dekoráciou - na vstupnej bráne je rituálne obesená plastová bábika a dvaja plyšoví medvedíci. „Je to len na zastrašenie nezvaných návštevníkov,“ smeje sa môj hostiteľ Neil a vedie ma centrom osady, kde sa zbiehajú všetky klebety a domorodci besedujú v živých skupinkách. Postávajú, posedávajú, debatujú a prázdny žalúdok si vypĺňajú dymom z marihuany. Nejde však o flákajúcich sa povaľačov, Jamajčania na ulici skrátka žijú. Len čo zbadajú belošku s kufrom, stávam sa aktuálnou témou na diskusiu. „Whitey, si Američanka?“ vyzvedajú s nedôverou. Pretože rovnako ako Američania opovrhujú Jamajčanmi, Jamajčania opovrhujú Američanmi. Keď vysvitne, že som z Európy, múry opatrnosti sa rýchlo rúcajú. Všetci sú ku mne milí a ich pohostinnosť nemá konca-kraja.
PRVÝ BELOCH
Osadu založil v roku 1983 protestantský pastor Marlon Henry, ktorý počas svojich potuliek prírodou natrafil na miesto, kde sa po intenzívnych lejakoch zbieha množstvo dúh, a preto ho aj pomenoval Dúhový vŕšok, v angličtine Rainbow Hill. Na Jamajke sa v tých časoch nevyžadovalo stavebné povolenie, človek si svoju chyžku mohol postaviť, kde mu len napadlo. A tak pastor položil základy svojho domčeka práve tu. Až neskôr, keď sa mu samotársky život zunoval, prišiel s myšlienkou vybudovať tu akési reedukačné centrum pre bývalých trestancov, prostitútky a nezvládnuteľné deti. A hoci štát ho nepodporil, predsa sa mu podarilo vytvoriť komunitu podľa vlastných predstáv, ktorá navyše plnila svoj účel. Ľudia, ktorí sem prichádzali, väčšinou aj zostali, postavili si chatrče a začali sa obracať k lepšiemu. Vážili si novú šancu i to, že tu nimi nik neopovrhuje, pretože aj tak boli všetci z „rovnakého cesta“ a s pohnutou minulosťou. Z prostitútok sa stali vzorné matky a domáce gazdinky, recidivisti a gangstri našli záľubu vo farmárčení a stavbárčine. V osade dokonca funguje firma, ktorá vyrába drevené domy nielen pre miestnych, ale i pre obyvateľov okolitých osád a mestečiek. Chýr o tomto novodobom edene sa onedlho rozšíril po okolí a časom tam začali pribúdať i týrané ženy a tínedžeri, ktorí ušli z domu alebo prišli o rodičov a boli bez príjmu i strechy nad hlavou. Osada víta každú pomocnú ruku, vytvorili sa tu nové rodiny a len málokto dnes funguje samotársky. Navyše, dnes tu majú dvere otvorené i bežní Jamajčania. Mnohí obyvatelia Rainbow Hill totiž pracujú v Spaldingse, tam si našli lásku a priviedli ju sem. V súčasnosti má 97 domov a 582 obyvateľov. Pastor Henry síce už nežije, no „jeho“ osada prekvitá.
ZO STRIPTÉRKY PODNIKATEĽKA
Ako všade, aj tu je väčšina domov z dreva so strechami z plechu, elektrinu odoberajú načierno, aj tu nájdete malé kaderníctvo, kostolík, obchodíky s rozličným tovarom, školu, provizórne futbalové ihrisko, plno malých detí, ba i plno malých túlavých psov. Veľkosť na Dúhovom vŕšku nájdete v samotných ľuďoch. Každý sem prišiel s vlastným príbehom a všetky sa tu preplietli a vyústili do šťastného konca. „Yeah man! Pokojne ma foť!“ pokrikuje po mne sympatická obyvateľka osady a oduševnene mi pózuje, čo na Jamajke naozaj nie je bežné. Predstaví sa ako Amanda Jonesová a je na seba patrične hrdá. „Od šestnástich rokov som robila striptérku,“ hovorí, „a sem-tam aj prostitútku. Žila som na úplnom dne! Často som aj týždeň nemala čo jesť, lebo som nemala ani dolár, dvakrát som skončila s podrezanými žilami v nemocnici. Vlastný otec sa ma vzdal a matka mi umrela. A dnes, len sa na mňa pozri, mám vlastný kadernícky salón!“ jasá Amanda. Spomienkou na búrlivú minulosť sú už len tetovania na jej stehnách. Ešte mi posledný raz zapózuje a potom ju už čakajú ďalšie povinnosti. Pranie, upratovanie, varenie, žiadna žena žijúca rodinným životom sa nevyhne týmto únavným činnostiam. A je úplne jedno, v ktorom kúte zemegule žije.
CHCETE SYNA, ALEBO RADŠEJ DCÉRU?
Počas každodenných nákupov v tunajšom obchode spoznávam predavačku Yvone, útlu štyridsiatničku s deravým úsmevom. „Môj bývalý muž ma bil. Jamajčania veľmi radi mlátia svoje ženy,“ povedala mi. „Ale tu v Rainbow Hill násilie nemá miesto. Našla som si tu nového muža a žijeme mierumilovne a tolerantne.“ Yvone má troch synov a jednu dcéru. Na tom by nebolo nič zvláštne, nepoznám však nikoho, kto by si deti dobrovoľne vymenil s inou mamičkou. V tejto osade však nejde o nič čudné. „Keď som štvrtýkrát otehotnela, túžila som mať po troch synoch konečne dcéru. No narodil sa mi zasa syn, tak som si ho jednoducho vymenila s mojou susedkou pani Guthrieovou. Má tri dcéry a chcela syna, ja som mala štyroch synov a chcela som dcéru. Dala mi ročnú dcéru a ja jej môjho polročného syna hneď, ako som stratila mlieko a prestala ho dojčiť,“ hovorí Yvone. „A to je legálne?“ neskrývam počudovanie. „Yeah man! Decká majú pôvodné mená aj priezviská, ba aj v rodnom liste majú uvedených skutočných rodičov, ale vyrastajú v cudzej rodine a živí, šatí a vychováva ich cudzia matka. Keď podrastú, vždy sa im to vysvetlí, ale my sme tu ako jedna veľká rodina, takže tieto decká, čo tu všade vidíš, žijú vlastne tak, akoby patrili každému.“ A naozaj, od batoliat cez malých školákov až po adolescentov, všetky deťúrence kedykoľvek vbehnú do cudzieho domu, dostanú jesť i piť, všade sú vítané. A na druhej strane, tak ako na ne môžu nakričať vlastní rodičia, keď robia neplechu, rovnako ich môže uzemniť i ktorákoľvek cudzia matka či cudzí otec. „V našej osade poznám minimálne štyri páry žien, čo si deti takto povymieňali,“ prízvukuje mi Yvone.
Z BASY DO RAJA
Marcos, dvadsaťročný rodák z Kingstonu, je jeden z mnohých, ktorí prišli do Rainbow Hill rovno z basy. „V Kingstone mi pred očami zastrelili oboch bratov. Nechcem skončiť ako oni! Musel som odtiaľ vypadnúť a zmeniť sa. Tu mám pokoj, všetko v tejto osade dáva môjmu životu zmysel,“ hovorí chlapec, ktorý sa dnes živí pomocnými prácami na stavbách, o tomto neobvyklom „reedukačnom centre“. Za sebou má pestrú gangsterskú minulosť a obrovská jazva nad jeho pupkom je spomienkou na nebezpečné pouličné bitky. Marcos však nie je výnimka. Každý druhý jamajský muž pozná väzenie zvnútra, skrátka, pobyt v base akosi patrí k jamajskému naturelu. Hľadím skúmavo na mladého grázla s náušnicami v ušiach a takmer nemôžem uveriť, že získal akúsi každoročne udeľovanú národnú cenu za záchranu života... „V Montego Bay som z mora vytiahol topiaceho sa ožratého Holanďana. Ale to by spravil každý,“ dodáva skromne a mne je jasné, že život v tejto osade ho zmenil. Dokonca až tak, že sa začal venovať bylinkárstvu. „Môj dedo aj pradedo boli známymi liečiteľmi. Možno aj ja pôjdem v ich šľapajach, rád pomáham ľuďom,“ uvažuje Marcos. Mágia a čary, to je dôležitá súčasť života tunajších ľudí. Napriek rýchlemu pokroku, ktorým Jamajka napreduje, mnohí dodnes veria, že nešťastia, akými sú choroby a nehody, spôsobujú sily, ktoré berú na seba podobu duchov. Ak sa ich chcú zbaviť, neostáva im nič iné, než poradiť sa so šamanom. Je to čosi ako vúdú, ale tu sa nazýva obeah.
OCHUTNÁTE JEDOVATÉ ACKEE?
Mládenci hrajú na prašnom dvore futbal, ich rovesníčky postávajú obďaleč a vlnia sa v rytme reggae hudby, ktorú tu nonstop počuť z Irie FM rádia, hŕstka ľudí hrá pred domom domino, pár žien perie v neďalekom potoku, pastieri kráv sa vracajú z paše, v stolárskej dielni sa pilne pracuje... A tí ostatní pobehujú z domu do domu, len aby mohli ochutnať, čo susedia chystajú na obed, či si u nich niečo vypiť. Ťažko definovať, čo týchto ľudí k sebe priťahuje. Rozhodne to nie je iba túžba po dobrom jedle a pití, pretože v každom dome sa varí to isté. Chlebovníky, kurča, ryža s fazuľou, smažené banány, ba i jedovaté plody stromu ackee, ktoré sú po uvarení jedlé a chutia ako naša praženica. Ackee bežne rastie v Ghane, no Jamajka je jedinou neafrickou krajinou, kde nájdete tieto stromy. Môj posledný obed v dome hostiteľov je spojený s veľkými emóciami - prišla sa so mnou rozlúčiť vari polovica osady. Objatia i darčeky od detí sú pre mňa znamením, že Rainbow Hill naozaj dokáže človeka zmeniť k lepšiemu.