1. diel trilógie HALÓ, THIS IS JAMAICA - KINGSTON (2011)

pôvodnú knihu JAMAJKA, OSTROV ANJELOV som doplnila o nové poznatky, zážitky a fotky a rozdelili sme ju na 3 časti. Tak vznikla trilógia kníh, ktoré sú pre vás nielen zdrojom pobavenia, ale hlavne cenných informácií, pretože zachytáva moje tragikomické niekoľkomesačné dobrodružné putovanie po Jamajke.

ÚRYVOK

POVEDAL MI: „ZABIJEM ŤA!“

„Ty si masochistka?“ spýtala sa ma jedného nedeľného dopoludnia Kitty a veľavravne si poklepala prstom po čele.

No! Teraz ste si ma v spojitosti s týmto označením dozaista predstavili ako zvrhlú dievčinu, ktorej to v hlave hrká prázdnotou a tak jej robí radosť oddávať sa úchylným sexuálnym praktikám – že? Ale ubezpečujem vás – Kitty ma nenazvala masochistkou preto, že by ma vzrušovali nejaké bičíky, čierna koža, reťaze a psie obojky... Vlastne, náš rozhovor vôbec nesúvisel so sexom, ale s mojim nápadom ísť na krátky výlet do prímorského ghetta Tivoli Gardens v Downtown Kingstone. V očiach bohatých, žijúcich v pevnostiach centra, nie je ničím iným iba sídlom špiny, násilia a zla. Táto štvrť je spolu so susedným ghettom Trench Town považovaná za niečo „patologické“... Niečo ako Soweto v Južnej Afrike, či Harlem v New Yorku.

„Čo nejdeš radšej do botanickej záhrady?!? Uvedomuješ si vôbec, že je to ghetto najnebezpečnejšie miesto na ostrove?!“ teatrálne zalomila Kitty rukami a pozrela na mňa ako na nesvojprávnu...“

Samozrejme, že som o tom vedela! Bolo mi jasné, že turisti do Tivoli Gardens nechodia, i to, že tí lumpi tam každú chvíľu niekoho zabijú. Mŕtvolu stačí odtiahnuť cez ulicu a hodiť ju do mora... Nik im na to nepríde a polícia je v takom prípade celkom bezmocná... Takže, vedela som o všetkých nástrahách a napriek tomu som bola odhodlaná ísť do ghetta za každú cenu. Zvážila som všetky alternatívy. Rozhodnutie dozrelo. Sú chvíle, keď človek musí nájsť odvahu stáť si za tým, v čo verí. Povedala som si: Odvahu, dievča, odvahu! Čert nech berie opatrnosť! Idem! Som už raz taká - za cenu rizika, že sa môžem sklamať, odhodlane sa vyberám v ústrety neistému koncu. Viete, smiať sa, plakať, vyjadrovať svoje pocity, hovoriť o svojich snoch, to všetko znamená vystavovať sa riziku. Milovať niekoho znamená riskovať, že láska nebude opätovaná a ísť tvárou v tvár prekážkam znamená riskovať neúspech.

Riziko však podstúpiť treba, pretože najväčším hazardom v živote je neriskovať vôbec nič. Ten, kto nič neriskuje, nič nezíska, nie je ničím. Vyhne sa síce odriekaniu a smútku, ale nemôže sa zdokonaľovať, učiť, smiať sa, cítiť, rásť, ani milovať. Spútaný svojimi predsudkami sa stáva otrokom, ľahkomyseľne sa pripravuje o svoju slobodu. Lebo slobodný je ten, kto podstupuje riziká. A ľudský život má význam iba vtedy, keď sa prach skutočnosti pomieša so štipkou magického prášku a keď sa obyčajná životná príhoda premení na románovú epizódu.

Ešte dnes budem v Tivoli Gardens! Vedela som to s takou istotou, ako že človek má hlad alebo že vyjde slnko. Čakala som, či ma ten nápad náhodou neprejde... Ale tá túžba zrealizovať ho, vlastne zrealizovať akékoľvek dobrodružstvo, vo mne len narastala!

„Ty si sa načisto zbláznila! Ale rob ako myslíš...“ ukončila svoj monológ rozhorčená pani domu. Šľak ma z nej triafa! Keby som mala nádor, pomenujem ho Kitty...

Pri prekračovaní hranice Tivoli Gardens som si hovorila, že odvážnejší človek ako ja hádam ani neexistuje! Nie som žiadne Béčko!:-) Vskutku heroický výkon! „Obyčajní smrteľníci“, ktorí nemajú vo zvyku riskovať, sa do ghetta nikdy neodvážia vkročiť, lebo to vnímajú ako pokus o samovraždu. Ja však verím, že som nesmrteľná!:-)

Kráčame vychádzkovým tempom, cmúľam jahodové lízatko a pozorne sledujem okolie. Táto štvrť na periférii Kingstonu je moloch, monštrum „Made in Jamaica“. Ghetto Tivoli Gardens vyrástlo príliš rýchlo a príliš nekontrolovane. Každý deň sem prichádzajú stovky tých, čo utekajú pred chudobou severu, aby našli pracovné príležitosti v hlavnom meste. Žiaľ, pri akútnom nedostatku pracovných miest to nemajú jednoduché.

Doposiaľ som nepoznala jednotvárnejšiu, nepremennejšiu existenciu ako bola v tejto štvrti, kde história jedného dňa je históriou celého života. Tu človek nemá šancu rozlišovať dni, všetky sú rovnaké - čiernobiele, fádne a smutné. Ľudia sa bezcieľne ponevierajú prázdnymi ulicami, strach a hlad odháňajú pivom za pár dolárov, narkomani sa krčia vo svojich kútoch a tvária sa mierumilovne dovtedy, kým im vydržia zásoby. Predčasne zostarnuté tváre, prázdne hlavy, z ktorých drogy už dávno vyhnali všetky sny... Ešte aj vo chvíli, keď píšem tieto slová, cítim, ako mi do pera vniká temnota tvrdej reality.

Narkománia, prostitúcia, AIDS... To všetko slúži kriminálnym živlom a priekupníkom ako živná pôda k nekalej činnosti. Pridajte k tomu moderný bankový systém, dobré letecké spojenie s južnou Amerikou a dostanete raj gangstrov. V ovzduší cítiť tisíc rokov väzenia... Zločinci z Kolumbie, i Kostariky sa sem zliezajú ako včely na med, no pohraničná kontrola sa očividne zanedbáva. Takéto problémy sa však nedajú vyriešiť zo dňa na deň, hoci vláda je pevne rozhodnutá preklenúť túto priepasť. Jej veľkou nádejou je mládež. Keď počas pracovných dní vidím, ako sa deti z úbohých chatrčí na predmestí s veselým smiechom, v čistých školských uniformách, hrnú do školy, pripadá mi tento obraz ako optimistický symbol.

Medzi horou odpadkov, v domoch, z ktorých mnohé už ležia v troskách ako po náletoch v Bejrúte, žijú ľudia. Počuť hlasný zvuk televízorov, pred ktorými trávia deti voľný čas pozeraním kreslených filmov. Komerčnosť nájdete v garážach domov – v každej jeden obchod. S mrazenými výrobkami, cigaretami, kopírovacia služba, pizzeria, drogéria, požičovňa bicyklov, i hodinový hotel pre „bosé“ páry. Obyvatelia tohto ghetta prežívajú svoj každodenný horor, no napriek tomu vzduch je tu ešte stále čistejší než Šanghaji, v mexickej metropole, alebo Santiagu de Chile. Ulicami sa potulujú bezdomovci, ale nie sú to milióny tieňových bytostí ako v Lagose, Bombaji, či Kalkate. Počet trestných činov je alarmujúci, avšak predsa len menší ako v Cali, Washingtone, či Sao Paule.

Pri fotografovaní si musím počínať mimoriadne opatrne. Zavalití muži a pestroodeté ženy postávajú v hlúčikoch a z ich pohľadov mi nie je dobre na duši, tobôž, keď sa jedna zo žien zohne po kameň. Všade dookola je príliš mnoho očí a každá z mojich akcií je pod ich neustálou kontrolou. Kingstončania každého fotografa ihneď považujú za policajného špicľa. Som lovkyňou fotografií – ktorá núti svoje objekty tváriť sa nenútene... Preto som spočiatku mala v úmysle pred každým záberom podebatovať so svojimi modelmi, aby som si zaistila ich sympatie a následne ich súhlas. Oslovila som teda starého kolportéra, idúceho oproti nám s balíkom čerstvej dennej tlače pod pazuchou. Chodiaci šok, chudý ako prízrak. Skrátka chudák. Kúpila som od neho noviny, tak mi ochotne zapózoval, no výsledkom tejto prípravy bol, bohužiaľ, iba statický snímok. Preto som sa rozhodla fotiť bez opýtania. Akonáhle domorodci postrehli, že na nich mierim objektívom, okamžite sa do mňa pustili.

„Nefoť!“ pokrikuje po mne nervózny maník.

„Prečo nie? Veď nefotím vás!“

„Nebudeš fotiť nič!“

V tomto bode začínajú vyliezať pozorovatelia, potešení vzruchom a ochotní pridať sa na stranu priekupníka. A to je ten správny čas k rýchlemu ústupu. Netúžim mať zo ksichtu lečo...

Pomerne optimistická nálada ma držala až do poslednej chvíle, kedy som si cestou na autobusovú zastávku všimla strašidelne vyzerajúceho muža. Vlasy zlepené do chuchvalcov a akiste všivavé, ksicht zjazvený, šaty otrhané... A nohu mu obhrýzal blbý šváb, čo asi nemal chuťové bunky... V modrých kraťasoch tackal sa popred nás, zahľadený do zeme, neustále si čosi šomrúc popod nos sám pre seba. Vyberám foťák. Hanbím sa zvečňovať ľudské nešťastie, je to však moja práca. Pred seba som postavila Tita, aby to vyzeralo, že fotím jeho – napriek tomu som ponad Titove plece zaostrila na sfetovaného chlapíka, čo mu kráčal pár metrov za chrbtom.

Divadlo skončilo fiaskom - môj „objekt“ prišiel veci na koreň, zastavil sa a zabodol do mňa pár šialených očí. Už som nestihla nič povedať, nestihla som vykúzliť ten svoj povestný odzbrojujúci úsmev... Nestihla som sa ani len spamätať a zrazu stál oproti mne a v oboch rukách zvieral odistenú deväťmilimetrovú búchačku! Ozajstnú!!! Jej hlaveň smerovala na moje brucho. Stačilo stlačiť spúšť a v strede tela by som mala kráter!

„A wha ya look pon ya?!! (what are you looking for here – čo tu hľadáš) zvrieskol a ukradomky zagánil aj na bokom stojaceho chudáka Tita, ktorého oči jasne vysielali signál MAYDAY! MAYDAY!

Muž dýchal prudko, nozdry sa mu chveli ako žriebäťu a v tvári sa mu zračil výraz, ktorý hovoril, že je schopný všetkého. Hotový démon! Bol to najskôr nejaký blázon, plný nenávisti k sebe samému, ktorému možno pár mesiacov meškala penzia, manželka sa mu možno zaplietla so susedom, chatrč mu uniesol hurikán a deti mu v škole prepadli – a tak sa vo svojom nebotyčnom pesimizme potrebuje na niekom vyvŕšiť. Vybral si mňa. S pánombohom, amen, tma! Moje putovanie po Jamajke skončilo!!! Už som počula o mnohých smutných prípadoch, kedy sa biele tváre za záhadných nevysvetliteľných okolností „stratili“ v Kingstonských ghettách...

Nie, toto nebola scénka z akčného filmu, nepoznala som jej scenár a ani pri najlepšej vôli som si netrúfla odhadnúť, ako sa skončí. Viete, je iné sledovať reakcie ozbrojeného muža v televízii a iné na vlastnej koži. Zvlášť, ak máte dočinenia s človekom pod silným vplyvom drog, nikdy si nemôžete byť istý jeho správaním, pretože ani on sám netuší, čo robí. Tento šialenec o sebe nevedel. Nevedel ani, že v trasľavých rukách drží zbraň, ktorá je nabitá a mieri ňou na jedno „milé dievčatko“... Náhodne a nechtiac, hoci vlastnou vinou, stala sme sa terčom jeho amoku. Teraz som už zreteľne pocítila nepríjemný pach Downtownu! Bol to pach zla, brutality, pach odvrátenej tváre súčasného Kingstonu, kde sa sebemenšie nedorozumenia riešia použitím zbraní. Akú hodnotu tu má ľudský život? Druhý človek sa považuje len za prekážku na našej ceste... Život znamená málo, heslo znie: buď ranu dáš, alebo dostaneš. Každý deň sa tu ozýva streľba. Že by snáď všetko šlo aj bez zabíjania? Miestni ľudia takto neuvažujú, ich myslenie sa neobracia k životu, ale k smrti. Chvíľu sa pokojne zhovárajú, vznikne spor, hádka a napokon streľba. Takzvaný krátky proces...

Poviem vám, bola som totálne bezradná! Očami som blúdila po okolí, dúfajúc, že snáď zazriem nejakého policajta. No nezazrela som. Takto som si teda vykopala vlastný hrob! Maniakov príšerný, nezrozumiteľný rev sa chvíľami menil na škriekanie, vyvolávajúce zimomriavky. Hľadela som na jeho zátylok a napadlo mi – pár rán hasákom a svet by bol krajší... Kúrnik, prečo sme len nešli do tej botanickej záhrady?!?

Ale žiaden oheň sa nehasí slzami, takže v každej situácii treba triezvo uvažovať nad možnosťami riešenia. Skúsila som sa mu prihovoriť vľúdnym tónom. Veď dobrým slovom sa dá veľa dosiahnuť. Tak som sa mu líškala, vtierala, sľubovala a robila všetko preto, len aby nám neublížil.

„Gimmi a camera an you can gweue!“ (daj mi foťák a môžeš ísť!) začal vyjednávať.

Foťák??? Vzdať sa môjho najlepšieho priateľa a zároveň chlebodarcu?!? V ŽIADNOM PRÍPADE! Nevedela som sa zmieriť, že by som mala prísť o to kvantum nádherných záberov, čo som doteraz na Jamajke ukoristila. Nie veru, foťák dostane až cez moju mŕtvolu! Nech ma teda radšej znásilní, to nejako prežijem, ale foťáka sa nevzdám ani náhodou!

Uvažovala som, či by mu pomohol môj súcit... Viete, keď máte pred sebou chlapa so skleneným pohľadom starej zoschnutej sardinky, tak či onak príde vám ho ľúto! (chytila som sa hesla: Nenáviď hriech a nie hriešnika!). Naservírovala som mu teda kvalitný súcit, aký by nedostal ani v spoločenstve samaritánov! Za tento môj herecký výkon by som dostala aj Oskara!

Žiaľ, akákoľvek snaha však bola zbytočná – zákerný vražedný psychopat iba vybuchol do cynického smiechu a zastrájal sa ďalej, pričom ceril po mne tie svoje biele zubiská presne tak ako keď môj vlčiak vidí poštárku... Predo mnou nestál človek, ale skôr opica, oblečená do ľudských šiat. Cesta, ktorú prešlo ľudstvo od pračloveka k civilizovanej bytosti, trvala približne štyri milióny rokov, no tento kretén prešiel tú cestu smerom späť za pár minút. Čo sa zdá nemožné, vidím na vlastné oči. Z Homo Sapiens nezostalo nič.

V duchu som sa zaprisahávala, že ak sa nám podarí odtiaľto vypadnúť, vykonám ďakovnú púť k Panenke Márii, ba čo viac, prihlásim sa za nosičku posvätnej sochy a v deň jej sviatku sa s ňou vyškriabem strmým svahom až k tej kôpke ruín, čo zostali z jej kaplnky. Budem mať na to vôbec ešte príležitosť???

Môj čas bežal a každá sekunda sa mi mohla stať osudnou. Žalúdok mi zvieralo čosi mrazivé, čosi ako zúrivý strach. Istá časť mojej bytosti vedela, že sa všetko dobre skončí, no iná časť čakala a nariekala. Myslela som len na to, či sa ešte dakedy vrátim domov a uzriem svojich blízkych. Viem, že na mňa netrpezlivo čakajú. Ako poznám svoju mamu, určite mi už nakúpila kopu ovocia a musli tyčiniek, len aby ma mohla po mojom príchode nejako potešiť. Čo sa stane, ak neprídem? Preboha, veď sa všetko to ovocie pokazí!