KOLUMBIA - KOLUMBIJSKY KOKAÍN

týždenník ŽIVOT 

KOLUMBIJSKY KOKAÍN

Cynici maľujú vlajku Kolumbie bielo-hnedo-zelenú... Verne totiž vystihujú jej národné bohatstvo – kokaín je biely, káva hnedá a smaragdy zelené!

Don Rodrigo sedí v hale svojej veľkolepej vily v Medellíne, spokojne bafká Kubánsku cigaru a na Internete priebežne sleduje svoj biznis. Tento 45-ročný Kolumbijčan má očividne všetko pod palcom, aj keby zo svojho príbytku nevytrčil ani päty. Potiahne si z cigary, prižmúri oči a ukazovákom klikne na klávesnicu svojho notebooku. „Práve mi pribudlo na účet 150 tisíc amerických dolárov.“ poznamená tichým hlasom a vyfúkne kúdoľ dymu. Pre niekoho majland, pre Dona Rodriga bežná každodenná záležitosť - na takéto výpisy z banky je zvyknutý už celé roky. Nasleduje ďalšie kliknutie do klávesnice... na monitore zrazu svieti najnovší model auta Aston Martin Vanquish... Jeho cena: vyše 300 tisíc Amerických dolárov! Stačí jediný telefonát – a Don Rodrigo vie, že toto luxusné auto mu už zajtra ráno bude stáť v garáži. Ak si teraz myslíte, že čítate úryvok z nejakého fiktívneho románu o mafiánoch, ste na veľkom omyle. Don Rodrigo je z nášho sveta, muž z mäsa a kostí. Sympatický južanský typ, s vystupovaním na úrovni. A do imaginárnej kolonky „povolanie“ by si mohol napísať pozíciu, ktorá hovorí za všetko... Narkobarón.

Takto opisuje realitu miestny novinár Diego Velasquez vo svojom článku v periodiku El Mundo. Kolumbijčania zvyknú tvrdiť, že keby neexistovali narkotiká, bola by Kolumbia - jeden z najvyspelejších štátov Ameriky - ozajstným rajom na Zemi, pretože dispozície na to rozhodne má! Ľudia sú tu prívetiví, horské masívy Ánd sú tu okúzľujúcejšie než v Peru, džungľa úchvatnejšia než v Brazílii, Karibské pobrežie čistejšie než v Mexiku, surfovanie lepšie než v Kostarike a nočný život taký bujarý, že sa mu nevyrovná ani Las Vegas. Prečo by si človek vlastne mal nechať ujsť všetku tú nádheru?!? Kvôli strachu z vyčíňania narkomafie? „To je absurdné!“ smeje sa taxikár, ktorý ma vezie z letiska do centra Bogoty. „Bossovia podsvetia kántria len nepohodlných ľudí z vlastných radov. Pokiaľ sa nezatúlaš do džungle v Andách a regiónov Chocó, Putumayo a Nariňo, kde úradujú povstalci, nemáš sa čoho báť. Taký Ekvádor je oveľa nebezpečnejší!“ Nuž, áno, sú to práve spomínaní povstalci, kto turistom naháňa strach a niet divu – pre promilitantné guerily FARC (revolučné ozbrojené sily Kolumbie) a ELN (armáda národného oslobodenia), sa masakre a únosy civilistov stali výnosným biznisom – veď len za jediný rok na výkupnom zinkasovali 200 miliónov USD! Okrem toho, nie je to tak dávno, čo nášľapnými mínami zabili 180 civilistov a v krvavých kúpeľoch pokračujú...

A práve vďaka takýmto a podobným správam získala Juhoamerická krajina nálepku čiernej ovce. Turisti, cudzinci a všetci tí, čo nepoznajú miestne pomery, žijú v mylnej domnienke, že Kolumbia je krajinou hrdlorezov a navštíviť sa ju odhodlá len ten, kto trpí samovražednými sklonmi... Ale viete, tak to už vo svete chodí, aj zlá reklama je reklama. Kým jedného „kokaínová povesť“ krajiny odstraší, iných zas priláka. „Dobrodružstvo, ktoré nie je nebezpečné, nie je žiadne dobrodružstvo!“ smeje sa skupinka mladých Španielov, ktorí vystúpili z rovnakého lietadla ako ja. Miesto príletu: medzinárodné letisko s príznačným názvom „Eldorádo“ v hlavnom meste Bogota. Tento osem miliónový labyrint ešte desať rokov dozadu bol „Najnenávidenejším mestom sveta“. A viete, kto ju tak veľmi nenávidel, že si vyslúžila toto smutné prvenstvo? Turisti?? Omyl! Jej vlastní obyvatelia! Skrátka – báli sa tu žiť.

„Taxi! Taxi!“ zastavujú pri mne žlté taxíky kórejskej výroby a lákajú ma na odvoz. Sú parádne lacné, za hodinu si účtujú sotva 15 USD, preto by bolo hriechom nevyužiť ich. „Kam to bude, seňorita?“ pýta sa ma usmievavý šofér a automaticky zapína tachometer. „Seňorita“ sa necháva odviezť do historického centra Candelaria, kde sa história 300 rokov starých domov snúbi s novodobou architektúrou. Nikde v Bogote nie je toľko lacných penziónov a hostelov ako práve v Candelarii – po divokých 80. a 90. rokoch, keď nastal útlm kriminality a Kolumbia začala vítať svojich prvých turistov, mnohí z nich zavetrili príležitosť a postavili tu ubytovne pre turistov rodinného typu. Nečudujte sa preto, ak vás na recepcii privítajú Austrálčania, či Nemci. A už vôbec by ma neprekvapilo, keby som v tejto osem-miliónovej metropole stretla rodákov zo Slovenska! Mnohí prišli - a viac už neodišli.

v malom bare v štvrti Macarena, kde nájdete tie najlepšie reštaurácie v celej Bogote! S cenami tak nízkymi, že by ich nezachytil ani radar... Indonézske omáčky, holandské syry, Belgické pivo, Kubánske chobotničky, či kolumbijske pražené banány „patacones“, kukuričné placky „arepas“ a na večeru poriadny steak so zeleninou. Ibaže, domorodci zvyčajne večerajú doma a z toho dôvodu je veľa reštaurácií večer zatvorených. V zmysle hesla: načo variť, keď niet komu...

V hlavnom meste 30 rokov plánovali postaviť metro, napokon plán stroskotal a narýchlo sa vybudoval dopravný systém Transmilenio – 84 km ciest v Bogote pokrýva 1100 autobusov, rýchlych, lacných, bezpečných.

Rovnako ako väčšina návštevníkov Bogoty aj ja štartujem svoje putovanie na námestí Plaza de Bolívar, pri soche slávneho osloboditeľa, prezidenta a národného hrdinu – Simóna Bolívara. No viete ako to v živote chodí – kto vysoko vyskočí, tvrdo dopadne... A aj slávny Bolívar napokon dopadol ako skrachovanec – bez práce, bez peňazí, opustený. Kým podľahol tuberkulóze, nechal sa počuť, že svet mal len troch bláznov – „Ježiša, Don Quijota a mňa!“ vyhlásil s dávkou sarkazmu. Jeho socha bola vôbec prvým monumentom v meste a dnes ju obliehajú davy zvedavcov s foťákmi. Pre mňa je oveľa väčšou pastvou pre oči Múzeum Botero. Obvykle múzeá obchádzam oblúkom, ale toto ma ako magnet pritiahlo svojimi vzácnymi zbierkami – nielen, že tu stoja robustné sochy a maľby najznámejšieho kolumbijskeho umelca Fernanda Botera, ale tiež slávne obrazy od Picassa, Moneta, Ronoira, či Dalího! A to v hociktorom múzeu veru nenájdete!

Posledný deň v Bogote, trávim v parku Simóna Bolívara. Ak si predstavujete len nejaký malý fliačik zelene, ste na omyle! Tento park má dokonca väčšiu rozlohu než Central Park v New Yorku! Domáci sem chodievajú kvôli športu, i oddychu, mládež si dáva rande pri romantických jazierkach, staršie ročníky na lavičkách čítajú knihy. Ktovie, možno aj diela spisovateľa Gabriela Garcíu Márqueza, ktorého preslávili diela ako „Láska v čase cholery“, či „Sto rokov samoty“. V Bogote vám však samota nehrozí – ľudia sú priateľskí a ústretoví, akoby sa tešili záujmu turistov o ich domovinu... V roku 2008 obsadili Kolumbijčania 3. Miesto v štatistike „Najšťastnejšie národy sveta“. „Áno, my sa vieme tešiť zo života!“ priznáva moja nová kamarátka Diana, rodáčka z Bogoty, s ktorou popíjam drink v salsaklube Buenavista, kde hrá nefalšovaná Kubánska hudba naživo. A predsa som tu našla aj niečo falošné! Miestne prsnaté krásky akoby vystrihnuté z kolumbijskych telenoviel sú len výsledkom práce šikovných miestnych plastických chirurgov a už chápem, prečo sem z celého sveta chodí toľko žien – kolumbijski „tvorcovia umelej krásy“ sú žiadaní, pretože sú šikovní a o polovicu lacnejší než ich kolegovia v Europe, či USA.

„Kokaín tu vždy bol, aj bude!“ mávne flegmaticky rukou čašník

„Väčšina cudzincov si myslí, že každý Kolumbijčan je obyčajný sfetovaný bandita.“ pohorší sa Álvaro, keď mi servíruje džús z čerstvo lisovanej marakuje. „No hoci gram kokaínu zoženieš za cenu fľašky piva, predstava, že sa tu šnupe vo veľkom, je zcestná! Užívanie a prechovávanie drog, počnúc fajčením obyčajnej marihuany, sa u nás nekompromisne trestá!“

Zohnať kokaín či marihuanu nie je problém – problémom sú však praktiky organizovanej mafie – drogu vám často ponúknu policajti v civile – akonáhle ich kúpite, za rohom vás zatkne polícia, drogu vám zhabe a ak nechcete skončiť za mrežami, musíte vysoliť mastný úplatok – okolo 1 milióna kolumbijskych pesos ( cca 340 eur). Lebo kým miestni vojaci a federálna polícia majú reputáciu nepodplatiteľných, miestni policajti zarábajú málo a kúpiť si ich je rovnako ľahké ako kúpiť hašiš za bieleho dňa. Takto zhabané drogy policajti v civile ponúkajú ďalším a ďalším a sú zdrojom pravidelných úplatkov. Z iného súdka sú falošní policajti – kriminálnici v policajnej uniforme, ktorí sa preukážu falošným preukazom a vypýtajú si od vás peniaze za priestupok, ktorý ste ani nespravili. Obtiahnu vás o poriadny balík peňazí ani neviete ako!

Je sobota a na mnohých cestách vidím namiesto áut iba ľudí. „Tu je to tradícia – v sobotu máme väčšinu ciest uzavretých.“ objasňuje mi taxikár. Ľudia po cestách behajú a bicyklujú sa a už sa ani nečudujem, že táto vysokohorská krajina produkuje toľko prvotriednych cyklistov, ktorí sa pravidelne zúčastňujú Tour de France... No pokiaľ ide o šport, predsa len najznámejším Kolumbijčanom je pretekár formuly 1 Juan Pablo Montoya. Skrátka, Kolumbijčania sú draví a cieľavedomí, preto sa s ich domovinou spája toľko zvučných mien. Či už je to držiteľ Nobelovej ceny spisovateľ Gabriel García Márquez, speváci Shakira a Juanes, národný hrdina Simón Bolívar, ale najmä – Pablo Escóbar – nebohý boss narkomafie z Medellínu.

Pablo bol obyčajná nula – živil sa ako zlodej áut. Tohto najvplyvnejšieho Kolumbijského narkobaróna, ktorý začínal ako zlodej áut, pozná vari každý. Mal pod palcom celý drogový kartel, založil si vlastnú politickú stranu, mal vlastné periodiká a financoval vládne projekty. Niet divu že ho v roku 1983 časopis Forbes zaradil na 8. Priečku v zozname najbohatších ľudí sveta... Veď vlastnil 20 miliárd amerických dolárov! Napokon ho v roku 1993 zastrelila americká špeciálna jednotka, ktorá ho naháňala celých 499 dní. No obchod s narkotikami neutíchol ani po smrti Escóbara – dnešní narkomafiáni sa len naučili pracovať tajne... Keď vláda spustila kampaň proti obchodovaniu s drogami, Escóbar navrhol prezidentovi Betancurovi nezvyčajnú „mierovú dohodu“ – v rámci zachovania imunity voči persekúcii ponúkol narkobarón vláde obrovský kapitál do programov národného rozvoja a bol odhodlaný vyplatiť z vlastného vrecka všetky dlhy Kolumbie voči ostatným štátom, čo činilo 13 miliárd amerických dolárov. No vláda mu povedala „Nie!“ a pomoc odmietla. Escóbarovi skonfiškovala 1000 km štvorcových plantáží s kokou a požiadala o pomoc Washington. Narkomafia spustila na protest série bombových útokov na banky, redakcie a verejné budovy a v roku 1989 zostrelila lietadlo na linke z Bogoty do Cali – pričom zahynulo všetkých 107 ľudí na palube. Escóbar skončil v luxusnom žalári, no netrvalo dlho a s pomocou svojich kumpánov sa mu podarilo utiecť. K slovu sa dostala špeciálna americká jednotka – 1500 ozbrojencov lovilo Escóbara celých 499 dní – až ho napokon zastrelili na streche jeho vily v Medellíne v roku 1993. Napriek tomu obchod s drogami nikdy neutíchol – súčasní bossovia sa len naučili „vyhýbať sa svetlu“...

Akiste ste videli film Mr. And Mrs. Smith, v ktorom sa hneď na začiatku stretla Angelina Jolie s Bradom Pitom v akomsi zastrčenom bohémskom bare v Bogote. Takýchto charizmatických kaviarničiek a baríkov je tu ako maku a nič nie je romantickejšie, než v jednom z nich začať ráno so šálkou horúcej kávy! Človek, sledujúc ospalé ráno, ponorené do oparu, si pripadá naozaj ako vo filme! Kolumbia je po Brazílii druhým najväčším producentom kávy na svete, vďaka čomu zamestnáva až 600 tisíc ľudí a prináša zisk až 1,6 miliardy USD ročne. „Ak si si všimla našu vlajku, je na nej žlto-modro-červená trikolóra – žltá ako zem, modrá ako more a červená ako krv patriotov, čo padli v boji za nezávislosť Kolumbie.“ objasňuje mi môj sprievodca Hernán.

A má pravdu! Po kokaíne a káve robia z Kolumbie eldorádo aj bohaté náleziská smaragdov – je ich tu toľko čo v Afrike diamantov! Z baní v oblasti Boyacá pochádza až 90% celosvetovej produkcie smaragdov a zlata! Kolumbia bola pomenovaná podľa Kolumba, hoci jeho noha sem nikdy nevkročila. Zato jeho španielski spojenci tu v roku 1500 objavili nielen indiánov kmeňa Muisca, žijúcich v džungli dnešného národného parku Tayrona v Ciudad Perdida („Stratené mesto“ – kde sa natáčala aj sága Indiana Jones, či akčná Lara Croft), ale najmä hory zlata a smaragdov. A zrodilo sa legendárne Eldorádo! V tunajších baniach sa nachádza až 90% všetkých smaragdov sveta a zároveň je Kolumbia druhým najväčším producentom kávy so ziskom 1,6 miliardy USD ročne. No a asi netreba ani dodávať, že zároveň sa tiež hrdí neslávnym prvenstvom – je absolútne najväčším dodávateľom kokaínu na svete!

Už na druhý deň „zlatej horúčke“ podlieham i ja a odchádzam 50 km za Bogotu, do mestečka Guatavita. Spolu so mnou majú rovnaký cieľ cesty i ďalší štyria cudzinci – dvaja Taliani, jeden Čech a jeden Kanaďan. Lagúna de Guatavita – smaragdovozelené jazero uprostred hôr pre Indiánov bolo posvätným, domnievali sa, že ho vytvoril spadnutý meteorit a počas rituálov doň hádzali obety v podobe zlata, pretože verili, že na dne lagúny žije Boh. Španieli nechali lagúnu vysušiť a na jeho dne našli 232 kusov zlata, z ktorých mnohé sú vystavené v Bogote v Múzeu zlata. Hoci je dnes lagúna opäť plná vody, už je strážená. No sem-tam sa ešte stále nájdu hľadači šťastia, ktorí sa po nociach hrajú na potápačov a s detektormi kovov hľadajú zlato...

V autobuse si píšu zoznam cestujúcich pre prípad, že by autobus prepadli partizáni – aby sa vedelo kto je nezvestný.

O krutom osude rukojemníkov napísal Gabriel García Márguez knihu Správa o únose – a hoci ani zďaleka nebola taká známa ako jeho slávny román „Sto rokov samoty“, v Mexiku a Španielsku sa celý náklad vypredal za tri dni. Mnohí Kolumbijčania boli ešte donedávna presvedčení, že práve Márquez by dokázal v krajine urobiť poriadok – lenže medzitým sa veľa zmenilo – spisovateľ zostarol, dostal rakovinu a stiahol sa do úzadia. „Chýba nám vodca, ktorý by dokázal zabrániť všadeprítomnému násiliu“ myslí si môj spolucestujúci, Kolumbijčan Rodrigo Gacha, ktorý sa aj s rodinkou vracia domov z výletu v Madride. „Je to čoraz horšie, odkedy sa vzťahy medzi Kolumbiou a Venezuelou vyostrili, revolucionári majú silného spojenca – už nebohý prezident Chávez ich minulý rok podporil sumou 300 miliónov dolárov a dokonca im poslal aj zopár tankov! ubezpečuje ma Rodrigo. A prečo ma varoval práve pred džungľou a tými regiónmi? Povstalci v týchto oblastiach strážia plantáže narkomafie a aj z toho majú zisky – a jednoducho sa im nepáči, ak sa im po rajóne motajú turisti... Kolotoč sa uzavrel.

Je ale úplne jedno, či vás do Kolumbie pritiahnu lacné plastické vylepšenia, lacný kokaín, kvalitná káva, smaragdy, alebo nádherná príroda. Podstatné je, že prekonáte obavy a odvážite sa sem prísť. Pretože dať si rande s Kolumbiou je ako dať si rande povedzme so Shakirou... Ohúri vás svojou charizmou, podmaní si vás svojim šarmom a zvedie vás svojim sexappealom. Ale NIKDY vám nezaručí, že vám nezlomí srdce...