KUBA VTEDY A DNES

“Ahora Cuba me canta más!” (teraz sa mi Kuba páči viac!) - šťastne hovorí Ricardo z Havany, ktorý sa z roka na rok stal vďaka prílevu turistov bohatý…

Ah, stará dobrá Kuba! Povzdychla som si po tom, čo som sa sem po 18.rokoch vrátila… s nostalgiou som si spomenula, aká bola Kuba KEDYSI... keď som ju v roku 2000 navštívila po prvý krát.. keď to ešte bola FIDELOVA KUBA. Mobily, tablety, facebook, wifina, digitálne foťáky... nič z toho nebolo. A ani more turistov! Všade kľud, kriminalita nulová, Kubánci ochotní pomocť vám bez nároku na odmenu, v Havane turistov z Talianska a Kanady len toľko, čo sa dalo porátať na prstoch dvoch rúk.. ceny tovarov a služieb i pre mňa - cudzinku - prijateľné, nakoľko som platila v pesos cubanos... Poviem Vám, TO BOLA KUBA! Za tri mesiace som prešla staručkými autobusmi, čo držali pokope už len silou vôle, od Santiaga po Havanu a žila som v mnohých domácnostiach. Pozerávali sme v telke jedinú telenovelu, lebo okrem Fidelovych monológov sa nič iné nevysielalo, decká na uliciach hrávali domino lebo mobily ešte nemali, krčma Bodeguita del Medio zívala prázdnotou podobne ako aj Varadero, rum stál necelé 3 eurá, na farme som spávala na vreciach s ryžou, lebo na turistov neboli pripravení a nemali ma kam dať spať.. pásli sme kravy v sedle koňa, celé dni jedli mango čo rástlo všade kam ste šli a kúpali sme sa všetci v rieke, lebo Kubáncom bol vstup na pláže zakázaný. Písala som tam o Kube cestopisnú knihu a tak som mala neustále na krku štátnu kontrolu (vtedy ešte svet nechyroval o bloggeroch). Chodili sme do Remedios na Fidelove prejavy a kývala som mu do auta spolu s ostatnými Kubáncami, keď so svojim konvojom prechádzal okolo nás. 

PASTIER ZOMREL, OVCE SA ROZUTEKALI...

V dávnych časoch kolonializmu mierili španielske lode naložené zlatom z Južnej Ameriky. Zhromažďovali sa v Havane, kde dostávali ozbrojený doprovod, ktorý ich mal chrániť pred pirátmi Karibiku. Anglickí kapitáni, ktorí počas sedemročnej vojny Havanu dobyli, sem priviezli státisíce otrokov a zo ziskov tu postavili krásne rezidencie. Aby Španieli získali Havanu späť, vymenili ju v roku 1763 s Angličanmi za Americkú Floridu. Roku 1898 Španielsko kapitulovalo a Kuba sa stala samostatným štátom. Pozdejšie sa stala eldorádom Amerických imperialistov a mafiánskych bossov z Chicaga, ako aj umeleckej bohémy na čele so spisovateľom Hemingwayom. Z Havany sa stalo Karibské Monte Carlo a mesto malo lepšiu povesť než Paríž! Mafián Al Capone mal v miestnych kasínach doživotne prenajaté lóže, rozmohli sa hazardné hry, drogy, pornografia. V jednom okamihu ste tu mohli nájsť najväčší luxus, najväčšie svinstvo, najväčšiu mravnosť, i najväčšie neresti, lomoz a vresk, krásu a špinu. To všetko Castro po revolúcii zatrhol, Spojeným štátom vyhlásil embargo, v roku 1959 boli všetky súkromné majetky znárodnené a na slávne Varadero začali chodiť súdruhovia z bývalého Sovietskeho Zväzu a turisti zo spriatelených krajín. Keď Fidel pred rokom zomrel, pozerala som priame prenosy z Kubánskych miest na internete. A viete čo? Kubánci plakali. Státisíce Kubáncov srdcervúco plakali! Nie od radosti - ale od strachu z neznámej budúcnosti. Za 50 rokov pod Fidelovou pevnou rukou si národ na chudobu (ale aj na zdravotníctvo a školstvo zadarmo a absenciu kriminality a drog) zvykol tak ako si rybičky zvyknú v malom akváriu. Kubánci si zvykli - pretože si zvyknúť skrátka museli. Takto mi to povedali desiatky Kubáncov. "Keď stratíme Fidela, je to ako keď umrie pastier a ovce sa rozutekajú"... Sama som zvedavá, aký osud čaká Kubu a jej národ o 10-20 rokov.. Kiežby lepší, ale.. už teraz je tu práve  to ALE! 

KDE JE SIGNÁL, TAM JE ŽIVOT…

Už dnešok je úplne iný než bol včerajšok. Mobily. Tablety. Notebooky. A more turistov! Nič z toho tu pred 18. rokmi nebolo. Novodobá Kuba človeku vyráža dych! Všetko akoby sa tu zrazu točilo len a len okolo internetu! Vláda otvorila 237 hotspotov po celej krajine, kde sa dá chytiť platený a poriadne predražený wifi signál za 2 doláre za prenos jedného megabajtu! Hotspot spoznáte podľa davu ľudí, upierajúcich zrak na displej svojich novodobých hračiek. Ak si chcete kúpiť dvojnásobok od vekslákov. Pravda, internet na Kube je nielen drahý ale aj extrémne pomalý a tak všade vidím nervóznych turistov, ktorí sa snažia zdieľať svoje dovolenkové momentky na sociálnych sieťach. No to tu skrátka nejde. Aj preto, že gro sociálnych sietí je cenzurovaných, či zablokovaných. Zatiaľ čo dovolenkári strácajú trpezlivosť, Kubánci sa tešia, že vôbec nejaký internet majú. Hoci priemerné platy v štátnych inštitúciách za posledné roky poskočili z 8 na 20 až 40 usd mesačne, internet za 2 usd je predsa len pre väčšinu domorodcov stále luxus. Len 4 % Kubáncov z 11-miliónového národa si môže dovoliť domáce internetové pripojenie. Doktori, profesori, intelektuáli. Pravá ruka prezidenta Raúla Castra - viceprezident Miguel Díaz Canel vyhlásil, že už čoskoro bude internet „dostupný všade a pre každú peňaženku“.  Zatiaľ sa tak nestalo. Optický kábel z Venezuely na Kubu vybudoval francúzsko-čínsky telekomunikačný poskytovateľ Alcatel-Lucent Shanghai Bell a čínsky telekomunikačný gigant Huawei bol poverený budovaním širokopásmovej infraštruktúry v Havane. Je pravdepodobné, že Kuba bude nasledovať model Číny a vydá svoju vlastnú verziu internetu, ktorá nebude potrebovať žiadnu cenzúru. „Dnes najmä naša mládež závidí turistom tie ich mobily a tablety, lebo na Kube ich vlastnia len tí, ktorí majú rodinu v Amerike a tá im takéto veci posiela. Donedávna sme si boli všetci rovní, no teraz sú výrazné rozdiely medzi chudobnými a bohatšími. A to splodilo v ľuďoch závisť a nenávisť...“ hovorí Kubánka Dayami, ktorá mi predala kartičku za 3 doláre...

ŠŤASTNÍ KUBÁNCI ? KDE ?

Mnohí Kubánci, ako i cudzinci, odjakživa verili, že „Keď umrie Fidel“, všetko bude zrazu lepšie, krajšie a Kubánci budú „konečne šťastní“… „Šťastní Kubánci?!? Kde? Ukáž mi ich, lebo ja na ostrove takých nevidím!“ skepticky mi odvetí taxikár, vezúci ma do Havany. „Len sa pozri na mňa! Som bývalý Univerzitný profesor! Môj plat bol veľmi nízky a to ma donútilo zmeniť prácu a stať sa taxikárom. Inžinieri, doktori… tí všetci majú tak mizerné platy, že radšej sa milovanej práce vzdali a začali robiť taxikárčenie, či sprievodcov pre turistov. Jasné, zarobíme teraz 4 krát viac! Ale šťastní určite nie sme… Nemôcť robiť prácu, ktorú miluješ, a musieť robiť niečo, čo ťa nebaví, to nemôže skončiť inak než frustráciou!“ 

Séria ekonomických reforiem, ktoré sa od roku 2011 realizuje, umožnila Kubáncom otvoriť si malé podnikanie a pozvala zahraničné investície. V roku 2016 priletel na Kubu Barack Obama – prvý prezident USA na Kubánskej pôde po 88.rokoch! So súčasným prezidentom Raulom Castrom obnovili diplomatické vzťahy – Kuba otvorila brány Americkým turistom a zrušila niektoré ekonomické obmedzenia medzi krajinami. Výsledok? Hluční Americkí turisti všade kam sa len pozriem a ich peňaženkám prispôsobené zvýšenie cien. Slávny bar Bodeguita del Medio v centre Havany, obľúbená krčma spisovateľa Hemingwaya, ešte v roku 2000 zívala prázdnotou.  „Jsem tady se synem, moc jsem se sem těšila, no Kuba mně opravdu zklamala a rozhodne bych se sem už nevrátila!”  

Ak by som mohla, aspoň na chvíľu by som si s Vami vymenila moje oči a moju pamäť - keď sa mi v hlave vynárajú spomienky na Kubu, ktorú som zažila v tých časoch a ktorú som až bolestne milovala tak ako celý chudobný, ale dobrý a čestný Fidelov národ, moje oči sa menia na 2 súkromné premietacie plátna... znova a znova si premietam všetko, čo som tam videla a zažila - a na nič nechcem zabudnúť. FIDELOVU KUBU som si navždy uložila na dno môjho srdca... ako malý vzácny poklad, z ktorého sa budem navždy tešiť . A dnes, keď si pozerám fotky z kinofilmov Kodak, viem, že už na Kubu nikdy nepôjdem - pretože si ju chcem v pamäti uložiť práve takúto, aká bola v roku 2000. Bez výdobytkov modernej doby. Bez Američanov. Bez internetu. FIDELOVU KUBU.