PORTORIKO - S USA NA VEČNÉ ČASY
týždenník Život
Na štvrtý najväčší ostrov v Karibiku, večne zaliaty slnkom, sa už po celé desaťročia ako muchy na medovník zlietavajú americkí turisti. Títo „sťahovaví vtáci“ tu trávia nielen dovolenku, či školské prázdniny, ale i víkendy, pretože let z USA netrvá ani tri hodiny. Surferi, potápači, milovníci hôr, rodinky s deťmi, i mládež, holdujúca divokým nočným zábavám, si z Portorika urobili svoje eldorádo. Na rozdiel od susedných ostrovov s úradným jazykom španielskym, tu sa bez problému dorozumejú aj v angličtine, keďže každý Portoričan okrem španielčiny plynulo hovorí aj po anglicky. Od začiatku 15. storočia bolo Portoriko španielskou kolóniou, no po španielsko-americkej vojne v roku 1898 krajina pripadla pod krídla Spojených štátov a v roku 1952 bola prijatá ústava, podľa ktorej sa Portoriko stalo voľne pridruženým štátom USA - teda nie je ani samostatnou krajinou, no ani jedným z amerických štátov. V súčasnosti sa na stôl amerického Kongresu dostala azda najdôležitejšia otázka v existencii tohto neveľkého strategického ostrova – stane sa, alebo nestane Portoriko 51. štátom Spojených štátov?
2 MILIÓNY ĽUDÍ A 2 MILIÓNY ÁUT
Už samotná metropola San Juan, hlavná križovatka medinárodných lietadiel a výletných lodí, človeka nenechá na pochybách, že sa ocitol na plnokrovnom americkom území so všetkým, čo k nemu patrí. Kým na väčšine ostatných Karibských ostrovov sa striktne dodržiava nepísaný enviromentálny zákon, podľa ktorého žiadna budova nesmie byť vyššia než palmy, tu to neplatí a k nebu sa týčia desiatky mrakodrapov, zatieňujúce prírodný ráz krajiny. Cesty vo vynikajúcej kondícii sú podobne ako v USA prepchaté terénnymi autami a človek sa tomu vlastne ani nečuduje, keď zistí, že liter benzínu tu stojí len 70 centov! San Juan je veľkomesto ako sa patrí a chodiť niekam po vlastných, alebo autobusom je pre domácich oveľa namáhavejšie než sedieť za volantom a vyčkávať v nekonečných zápchach. Absencia pohybu ruka v ruke s nadmernou konzumáciou hamburgerov, ktoré spoľahlivo vyradili z hry typickú Portorickú špecialitu „mofongo“, teda mix varených banánov, manioku a bravčového mäsa, sa podpísali na celonárodnej obezite, ktorá udiera do očí na každom kroku. „V tomto meste máme dva milióny ľudí a dva milióny áut!“ šokuje ma starší Portoričan. „Náš štát neinvestuje do hromadnej dopravy, lebo tí, čo majú auto, ju nepotrebujú a tí, čo sem chodia na dovolenku, si ho zadovážia z požičovne. V San Juane máme zopár klimatizovaných autobusov, ale ak chceš spoznávať ostrov, bez auta sa odtiaľto nepohneš!“ Hoci hromadný transport ľudia prakticky ani nepotrebujú, ako jediná krajina v celom Karibiku sa Portoriko môže pochváliť i metrom „Tren Urbano“. Klimatizácia v ňom je pustená na maximum a pri troche fantázie sa budete cítiť ako kdesi v New Yorku. Nuž, americká megalománia našla v Portoriku svoju živnú pôdu...
POHODLNOSŤ NADOVŠETKO
„Sme súčasťou USA, štyri pätiny pôdy a 80 percent nášho priemyslu vlastnia americké monopoly, každý Portoričan má americké občianstvo, i americký pas. Jediné, čo nám ešte chýba, je právo zúčastňovať sa amerických volieb.“ objasňuje mi pani Wisdomely, kurpulentná domorodka, ktorá nám po krátkom váhaní poskytla ubytovanie priamo vo svojom príbytku pri pláži Luquillo na východnom pobreží. To, čo je v iných ostrovných štátoch bežné, je v Portoriku ojedinelou výnimkou. „U nás sú ľudia veľmi nedôverčiví, podobne ako v Štátoch. Turista, ktorý sa niečím odlišuje od ostatných turistov, ak napríklad hľadá nocľah na priváte tak ako vy a z akýchkoľvek dôvodov ho uprednostňuje pred bývaním v hoteli, sa im hneď zdá podozrivý – a boja sa ho.“ Jej slová sa nám potvrdzujú na každom kroku – počas stopovania s kuframi pri ceste na nás šoféri míňajúcich áut hľadia ako na kriminálnikov na úteku a keď sa vydávame na vysokohorskú túru krížom cez Národný dažďový prales El Yunque, na naše počudovanie sme jediní, kto sa k najvyššiemu vrcholu Portorika Cerro la Punta (1340 m) odhodlal ísť po vlastných. Nádhernú prírodnú scenériu, domov 160. druhov stromov, ktorým dominuje mohutný strom Tabonuco, Američania preťali širokou asfaltkou, ktorú brázdia na svojich autách ako by ani neboli v džungli ale na frekventovanej diaľnici... Pri každom vodopáde je parkovisko a stánok s rýchlym občerstvením, takže stačí vystúpiť z auta, posilniť sa hamburgerom a s kolou v ruke sa nechať na pamiatku odfotografovať v srdci pralesa. Na informačných tabuliach sa dočítate, že tu žije množstvo živočíchov, od symbolu ostrova, ktorým je atypická žaba „coquí“ vydávajúca prenikavý zvuk „ko-kíí“, cez hady, jašterice, netopiere, hmyz, až po 40 rôznych druhov vtáctva. Žiaľ, zdá sa, že priveľký rozmach turizmu spoľahlivo zahnal faunu do svojich skrýš a uvidieť jej zástupcov je skôr náhoda, než bežná realita. Podľa starej Indiánskej legendy žije v El Yungue dobrý duch Yuquiyu, ochraňujúci Portoriko, i jeho obyvateľov. Na tých najbezbrannejších však zrejme pozabudol...
DOBRE UTAJENÉ ŠPIONÁŽNE CENTRUM??
Hovorí sa, že Portoriko je prírodou podobné ako susedná Dominikánska republika, len oveľa modernejšie.Modernejšie najmä v otázke sociálneho systému – hoci i tu je bilancia nezamestanosti dychvyrážajúca a dosahuje až 13,6 %, domorodci dostávajú rôzne príspevky a finančnú pomoc. Súčasný republikánsky guvernér Luis Fortuno však poukazuje na to, že priemerný ročný príjem každého Portoričana je sotva polovicou príjmu najchudobnejšieho občana USA. Aj to je jedným z dôvodov, prečo sa usiluje čím skôr získať pre svoju krajinu a jej občanov štatút jedného z Amerických štátov. „Aby sme sa mali lepšie!“ verejne argumentuje guvernér. Za posledných 45 rokov referendum za zmenu tohto štatútu Portoričania zavrhli už štyrikrát, no v novembrovom referende minulého roka, ktoré prebehlo súčasne s voľbami amerického prezidenta, až 58% obyvateľstva hlasovalo za túto možnosť. Kongresmani v americkom Washingtone zrejme privítajú Portoriko najmä zo strategických dôvodov. Jednak je to zlatá baňa turizmu, a jednak má NASA v tunajšej džungli neďaleko mesta Arecibo postavený svoj najväčší výskumný rádioteleskop na svete, ktorý zachytáva signály od mimozemských civilizací vzdialených až 1500 svetelných rokov! Gigantické observatórium, ktoré sa mihlo i v scénkach bondovky Golden Eye s Piercom Brosnanom, či v snímke Kontakt s Jodie Foster, v 60. rokoch vybudovala Americká armáda a dodnes sa vedú dohady o tom, či slúži vede a výskumu, alebo skôr ako dobre izolované špionážne centrum...
OKÚPTE SA V NEÓNE...
Ten zvláštny, „mimozemský“ pocit nadobudnete nielen počas exkurzie po observatóriu, ale tiež pri kúpaní sa v „miliónoch hviezd“ - Portorické bioluminescentné zálivy sú skrátka fenomén! Reč je o mikroorganizmoch, nachádzajúcich sa v pobrežných vodách zálivov „Puerto Mosquito“ na ostrovčeku Vieques, La Parquera na juhu krajiny a pri mestečku Fajardo na východe Portorika. Mikroorganizmy rodu Pyrodinium a Dinoflagellates (zvané „dinos“) majú na svedomí úžasný prírodný úkaz – po každom zvýrení vodnej hladiny okamžite začnú produkovať modrozelené neónové svetlo a čím je noc tmavšia, tým lepšie je vidieť tento „dinoefekt“. Puerto Mosquito bol v roku 2008 oficiálne uznaný v Guinessovej knihe rekordov ako najjagavejší biobay na svete – na každý liter vody pripadá až 160 000 týchto blikajúcich mikroorganizmov! Vedci sa doposiaľ nevedia zhodnúť, či je to len obranný mechanizmus proti predátorom, alebo spôsob, akým upútať turistov... Skrátka, Portoriko je pre milovníkov záhad priam stvorené. Určite ste už počuli o tajuplnom Bermudskom trojuholníku, dejisku paranormálnych javov, kde bez stopy zmizlo už veľa lodí, i lietadiel. Pomyslený trojuholník spája americké Miami s Bermudskymi ostrovmi a Puerto Ricom a práve pri pobreží San Juanu dosahuje hĺbka mora priam neuveriteľných 8648 metrov! Oceánografovia sa domnievajú, že z morského dna uniká veľká koncetrácia nebezpečného metánu, ktorý sa transformuje do plynovej bubliny a tá pri kontakte so vzduchom nad hladinou okamžite stráca tlak a klesá naspäť na dno oceánu – ak zasiahne loď, či lietadlo, vtiahne ho so sebou, k čomu prispieva i fakt, že gravitácia je v epicentre zvýšená. Preto z čisto bezpečnostných dôvodov lietadlá, i plavidlá Portorickú priekopu radšej zďaleka obchádzajú.
380 000 LITROV RUMU DENNE!
Čo sa však obísť rozhodne nedá, je najznámejšia destiléria svetoznámeho rumu Bacardí v San Juane, v štvrti Cataňo, kam vás dopraví lodný trajekt. A - čudujsasvete - trištvrtehodinová exkurzia je úplne zadarmo! Ba čo viac, ako bonus vám hneď pri vstupe naservírujú dva drinky podľa vášho výberu! Ponuka je naozaj bohatá – rum s citŕonovou, jahodovou, kokosovou, či melónovou príchuťou, rumový punč, zombie, hurricane a zhruba desiatka ďalších čerstvo namiešaných aperitívov. V momente, keď mi čašník podáva môj pohár, zhrozene zagáni na môj klobúk, na ktorom svieti emblém Kubánskeho rumu Havana Club... „Veď ty máš na klobúku reklamu nášho najväčšieho konkurenta!!!“ vykríkne čašník zdesene a ja vidím, že nežartuje. „Daj si bacha, aby ťa tu niekde nestretol náš šéf, rýchlo by ťa odtiaľto vyhodil!“ Vlastne, taktrochu ho aj chápem. Veď slávny Bacardí rum začal písať svoju históriu v roku 1862 práve na Kube, keď ho podľa vlastnej receptúry začal vyrábať Katalánsky emigrant Don Facundo Bacardí Massó a jeho rum sa stal nápojom Americkej smotánky. Krátko po tom, čo v roku 1960 po Kubánskom prevrae vláda skonfiškovala majetok spoločnosti bez akejkoľvek finančnej kompenzácie, rodina Kubu opustila a svoje nové impérium vybudovala práve v Portoriku, s hlavnými pobočkami v Mexiku a na Bermudách. Značka Bacardí je v rumovom segmente absolútnou špičkou a tu, v Sanjuanskej fabrike, sa každodenne vyprodukuje priam neuveriteľných 380 000 litrov! Fľaše privážajú z Floridy, etikety s emblémom netopiera, ktorý rodina Bacardíovcov považuje za symbol šťastia, sa vyrábajú v Mexiku. A americké impérium ryžuje miliardy dolárov...
CHCETE FOTKU S PAPAGÁJMI, ALEBO MODELKOU Z PLAYBOYA?
Je krásne nedeľné ráno a slnko sa už celou svojou silou opiera o pobrežný pás hlavného mesta. Do prístavu – tak ako každé ráno - dorazili dva pompézne výletné krížniky. Jeden priplával z USA, druhý až z Európy. Pri pohľade na tieto majestátne lode s kapacitou 3700 pasažierov a ponorom 8 metrov sa človeku až zahmlí pred očami! Ako roj včiel z nich krátko po zakotvení vyletia zvedaví turisti a rozpŕchnu sa po San Juane. Jedni nasadnú na zelený trolej, v ktorom sa dá zadarmo donekonečna vyvážať po uličkách starého mesta, druhých pritiahne miestna minifabrika na cigary z Dominikánskeho tabaku, iných upúta možnosť odfotiť sa za 10 dolárov s pestrofarebnými papagájmi. Avšak pri troche šťastia sa niektorým turistom podarí ukoristiť i oveľa zaujímavejšiu fotografiu... „Chceš sa odfotiť s mojimi kozami?“ šokuje môjho priateľa na pláži Escambrón zvodná playmate Leena z Amerického Texasu, ktorá rovno pred našimi očami pózovala pre časopisu Playboy. Vzápätí sa k nemu so širokým úsmevom na perách pritisne a spoločná fotka je na svete! Nestála nás ani cent a možnosť odfotiť sa so sexbombou z Playboya je pre turistu určite väčší zážitok než letargické papagáje... „Dá sa tu niekde zabaviť?“ oslovila som na nábreží hliadkujúceho policajta. Moja otázka ho očividne zaskočila, hoci na iných Karibských ostrovoch nájdete nočné kluby úplne všade a pýtať sa na ne je úplne zbytočné. Práve zo San Juanu pochádza množstvo populárnych latino spevákov – Ricky Martin, Marc Anthony, Elvis Crespo, ba i rodičia slávnej Jennifer Lopezovej, preto som sa domnievala, že nočná zábava tu praská vo švíkoch. Policajt sa na mňa len pousmial. „A vieš mi povedať, kto by tu už len tancoval?!? Portoričania a Američania sa ledva hýbu, kdeže by tí vládali ešte aj tancovať?!“ uzemnil moje predstavy. „U nás sa zabávajú najmä kriminálnici a gangstri! Tí si vo svojich vilách robia súkromné párty s hektolitrami najdrahšieho alkoholu, modelkami a drogami a pripíjajú si na svoje zisky. A potom sa strieľajú medzi sebou, vypaľujú domy... Každý rok tu máme okolo tisíc vrážd, najproblematickejšou je štvrť La Perla, plná narkomanov a prostitútok. Ale tam mafiáni nežijú, tí majú svoje vily v štvrti Campo Rico.“
CAPITOL, COPACABANA A PIZZA
Hlavné mesto Portorika dostalo svoje pomenovanie po Juanovi Bautistovi, synovi Zachariáša a Elizabety, ktorá bola príbuznou Ježišovej matky Márie. Dlho nemohla počať a tak sa vytrvalo modlila – až sa stal zázrak a konečne sa jej narodil syn Juan, len 6 mesiacov po narodení Ježiša. San Juan - svätý Ján – sa stal patrónom tohto kozmopolitného mesta. Keď kráčame starobylými uličkami, vo vzduchu cítiť akúsi všehochuť a človek sa nevyhne porovnávaniu... Prekrásne historické budovy v koloniálnom štýle a 500-ročné mestské hradby pevnosti El Morro, ktoré sú dedičstvom po španielskych dobyvateľoch, evokujú v mojej pamäti spomienky na Kubánsku Havanu a budova Capitolu zas americký Washington. Tunajšie mestské pláže na Isla Verde a v štvrti Condado so svojimi početnými mrakodrapmi a mohutnými vlnami Atlantiku sú takmer na nerozoznanie od Brazílskej Copacabany, v reštauráciách vám naservírujú rovnaké ceviche ako v Peru a rovnakú pizzu ako v Taliansku...Ba čo viac, nájdete tu i monumentálny pamätník obetiam židovského holokaustu! Skrátka, San Juan má cudzincom čo ponúknuť. Večer čo večer, vždy o desiatej, gigantické výletné krížniky zatrúbia na odchod a San Juanom sa rozľahne majestátny zvuk lodných sirén. Spolu s loďami odchádza i zhruba 7000 turistov - aby ráno, tak ako každý deň, v prístave zakotvilo s novými krížnikmi ďalších sedemtisíc zvedavcov! Kolotoč sa uzatvára a Portorický San Juan si na vrub svojej každoročnej bilancie pripisuje úctyhodné číslo... Dva a pol milióna návštevníkov ročne! A v Bielom dome si tento významný fakt pri zvažovaní udelenia štatútu 51. štátu USA práve Portoriku, uvedomujú veľmi dobre...