RIO DE JANEIRO - JA LÍŽEM, ON LÍŽE, AJ JEHO KAMOŠ LÍŽE
Úryvok z knihy Jamajkanita JA A MOJI TURISTI
RIO DE JANEIRO
Ja lížem, on líže, aj jeho kamoš líže...
Moji turisti by boli bezo mňa úplne, ale úplne stratení! Avšak úprimne povedané, občas by som bola stratená aj ja bez nich... Napríklad bez takého Pražáka Petra Homolu. Ten už toho precestoval toľko, čo ja neprecestujem ani ak by som sa mala dožiť okrúhlej päťstovky... Raz mi píše esemesku z Lotyšskej krčmy, o pár týždňov z čilskej púšte Atacama a kým ja za ten čas nestíham obehnúť ani len Bratislavu, on si už vegetí v hoteli v bolívijskom La Paze... (Vraj je tam pracovne. No čo také sa už len dá pracovne vybavovať v La Paze??? )
Zatiaľčo o ostatných turistoch by som mohla písať ucelené životopisy, v prípade Petra nič také nehrozí. Som presvedčená, že k úplnéhu životopisu tohto turistu neexistuje žiadny podkladový materiál (pre literatúru je to nenahraditeľná strata!). Petr je z rodu tých bytostí, o ktorých sa nedá zistiť vôbec nič, takže o ňom viem len toľko, že ako ja, rovnako aj Petr patrí k svetobežníkom, ktorí neprezradia svoj pôvod, o domove hovoria málo (ak vôbec) a túlajú sa svetom, akoby ich štval tajomný osud, ktorému sa nemožno vyhnúť. A preto sa nedokázal vyhnúť ani stretnutiu so mnou... Zrazil sa so mnou ako asteroid! Musím podotknúť hneď v úvode, že Petr rozhodne nie je ten typ turistu, čo by potreboval sprievodcu. Dodnes si kladiem otázku, čo ho vlastne viedlo k tomu, aby si počas cesty do brazílskeho Ria zakvačil na krk taký prívesok, ako som ja?!?:-) Nikdy predtým som v Riu nebola, po portugalsky neviem ani len ceknúť... Nerada to priznávam, no bez neho by som sa bola stratila hádam aj v hoteli! Presúvať sa krížom-krážom po Riu, sotva sa ocitnem na juhoamerickej pevnine, sa mi videlo už od začiatku nad moju cestovateľskú zdatnosť!
Pôvodne sme mali ísť na Trinidad a Tobago (zase ten môj milovaný Karibik...). No vzápätí si to rozmyslel a ukecal ma na Rio de Janeiro. Možno kvôli tomu slávnemu kopcu Cukrová homoľa... Možno chlapec dúfal, že vďaka svojmu rovnomennému priezvisku mu dajú zľavu na lanovku...:-)
„Můj dědeček za války emigroval do Paraguaye a rád bych si z Ria odskočil i tam, víš?“ zdôvodnil mi Petr.
„No a v Paraguaji sú vraj aj nádherné baby!“ snažila som sa ho inšpirovať po telefóne, na čo mi on kontroval slovami: „Jo, tak už chápu, proč tam ten dědeček zůstal až do konce života!“
Skrátim to – Niekto cestuje aj cez pol guľozeme, aby videl 7 divov sveta, no a on chcel ôsmy – a uvidel prd! V tom Paraguaji sme napokon pobudli sotva 20 minút a za ten čas sme nenašli stopy ani po dědečkovi, ba ani po vychýrených krásaviciach. Zato sme našli vychýrenú kopu smetí v uliciach hlavného mesta, ktorým sme prefrčali taxíkom v nočných hodinách po návrate od argentínskych vodopádov Iguacú (a nenašli sme vlastne ani tie ospevované vodopády, pretože bolo obdobie sucha, korytá riek vyschnuté sťa hrdlo alkoholika a po vodopádoch ani chýru, ani slychu!). Vykašľali sme sa teda na celý Paraguay a odleteli do Brazílie.
Dodnes netuším, ako sa to všetko zomlelo, len ma zrazu lietadlo vypľulo v niekoľkomiliónovom Riu, ktoré je namôjveru väčším bludiskom než starobylý Babylon! Ľudí viac než zrniek piesku na pláži, pomedzi mrakodrapy sa špacírujú so svojimi uslintanými bernardínmi, dogami a vlčiakmi, odpadávajúcimi od horúčavy, a všetci títo Brazílčania vydávajú zvuky v jazyku, ktorému nerozumiem, keďže moji podarení rodičia pri mojej výchove nepamätali na výučbu portugalského jazyka... (mami! Fakt Ti to nenapadlo?!?) Takže, drahí cariocas, máte smolu! U mňa s tou svojou hatlaninou veru nepochodíte...
Petr, študovaný to lingvistik, multitalent na jazyky, však pohotovo zbehol do najbližšieho kníhkupectva, kúpil si anglicko-portugalský slovník, večer, kým som ja už dávno chrnela, si ho dôkladne preštudoval a ráno nám v reštaurácii objednával raňajky už v portugalčine! Paráda! Žasla som!:-) Je super ovládať viacero rečí, lebo koľko rečí vieš, v toľkých môžeš niekomu poriadne vynadať!:-)
Tiež som sa kedysi sama naučila španielčinu, jazyk ľahký sťa malá násobilka. Trvalo mi to asi mesiac. Ale naučiť sa portugalčinu?!? Za JEDINÚ noc??? Ten jazyk, od ktorého je ťažšia hádam už len pandžábština, dialekt patois, jazyk kmeňa kunayala a maďarčina?!? Na to musí byť človek geniálny a takých je už veru na tomto svete málo! Geniálny bol len Da Vinci, Russell Crowe v Gladiátorovi a Petr Homola!:-) Takí ľudia nepotrebujú nikoho, aby ich viedol – naopak, oni vedú druhých! Tak ako Peťo mňa. Vzal si na bedrá povinnosť vzdelávať spolublížnych (konkrétne mňa) a na moje sprievodcovské kompetencie mi siahol bez varovania hneď v úvode - celú cestu sme absolvovali pod jeho taktovkou.
Veľmi skoro som však zistila, aké je mimoriadne pohodlné vymeniť si s turistom úlohy! Péťa napríklad vybral hotel – kým ja by som bola vybrala nejakú lacnú nocľaháreň temného charakteru, jemu takáto varianta nezišla ani na um. Spávať v nejakom „humne“, to nebolo podľa jeho gusta, ale komfortný štvorhviezdičkový hotel Best Western, to už je predsa len štýlovejší duchovný zážitok! Zakotvili sme teda tam.
Na druhý deň ma Petr ukecal na výlet helikoptérou ponad Rio, s preletom okolo sochy Krista nad Corcovadom. Aby ste mi rozumeli – prehováral ma už týždeň, no ja som sa tomuto nápadu zaťato bránila.
„Vylúčené! Je to bláznovstvo! Nebudeme predsa tým vydriduchom platiť 6000 na osobu za päťminútový prelet!“ argumentovala som. „Ty si choď, ak chceš, ja nejdem, lebo na to nemám!“ durdila som sa a trucovala.
Darmo mi Petr brnkal popred nos zlatou kreditnou kartou a zastrájal sa, že zaplatí aj za mňa.
„Nejdem a hotovo!“ vyhlásila som rezolútne a viac som sa o tom nebavila.
Bol zo mňa nešťastný. Mal peniaze a veril, že si ma kúpi. Nechcel letieť bezo mňa a tak ma lámal celý týždeň. Až ma nakoniec zlomil.
V pokladni vysolil za oboch dvanásťtisíc, sadli sme do helikoptéry a za tých päť minút sme preleteli ponad celé Rio a Ježišovi sme urobili vietor vo vlasoch – náš malý bzučiak obletel slávnu sochu Krista na Corcovade tak tesne, až som sa modlila, aby sme ju nezrútili! To by bol škandál! Naši by sa to doma dozvedeli z televíznych novín a padli by na riť! Si len predstavte ten titulok v Markíze! „Na brazílsku sochu Ježiša Krista bol spáchaný teroristický útok, za ktorým stojí aj občianka Slovenskej republiky!“.... Obávam sa, že po takejto reklame by už so mnou nechcel ísť na zájazd nikto...:-)
Fotila som ako o život! Mesto, panorámu, pobrežie, Ježiša, ba dokonca aj pilota, hoci toho fotiť bolo zakázané. Celý let trval 5 minút a 23 sekúnd a stál Petra 12 tisíc českých korún... Vystúpila som z helikoptéry vyplakaná od dojatia a v návale emócií som sa vrhla Péťovi okolo krku a ďakovala mu za úžasný zážitok. Ani reklama na psie konzervy ma nedokáže takto rozplakať! Paradoxne, ja som z tej helikoptéry bola nakoniec užasnutejšia než on... Vznášala som sa v nirváne!
„Ja chcem byť pilotkou helikoptéry!!!“ jačala som v ohlušujúcom vrčaní odlietajúcej helikoptéry.
„Poslyš, vždyť jenom teprve včera si chtěla být europoslankyní...Už to neplatí?“
„Kašlať na europarlament! Tam nikdy nezažijem toľko adrenalínu ako v helikoptére! Budem pilotkou a punktum! Peti, pochop! Toto mi je súdené!!! Ja to cítim ako zápach zhorenej praženice! Celý život som čakala na tento deň! Bože, ja sa asi zbláznim...!“ predýchavala som silný zážitok z lietania.
„No jo, vždyť ty už jsi se doopravdy zbláznila...“ zamrmlal ironicky Petr.
Pánafera, ja budem ale frajerka! Urobím si kurz pilota helikoptéry a prostredníctvom mňa budú môcť ľudia zažívať najkrajšie okamihy svojho nudného života! Brať horibilné prachy za to, že budem robiť ľudí šťastnými, sa mi zdá byť tým najzmysluplnším životným povolaním. Crescendo vzrušenia vo mne nezadržateľne stúpalo...
Niežeby som už oľutovala môj tulácky život, ale celkom mi vyhovovalo vymeniť ho za pohodlie hotela. Je to čosi ako dať sa na vysokoproteínovú diétu a potom šalieť za mrkvou... Hoci, všetky hotely na svete sa podobajú ako vajce vajcu a ich klienti tiež. Turisti si zaplatia v cestovke zájazd a potom ho celý preflákajú v hoteli a na pláži. Raňajky, dopoludnie na pláži, obed, popoludnie na pláži, večera, pred spaním prechádzka po pláži... Isteže, mnohým takéto ničnerobenie vyhovuje, ale dovolím si tvrdiť, že je len mrhaním času. A peniazmi, samozrejme. Chránim mojich klientov pred takouto záhubou! Netrvalo dlho a v kláštornom tichu hotela som sa začala dusiť - odrazu sa vo mne zdvihla vlna vzbury proti stereotypnej existencii a morálnej dezinfekcii, ktorá tu vládla. Preto som Petra po pár dňoch vmanévrovala do úvahy, či by predsa len nebolo lepšie ubytovať sa v lacnej nocľahárni, kde je život predsa len rušnejší... Od úvahy k činu nebolo ďaleko a my sme sa ocitli v hosteli Mellow Yellow, kde sa to hmýri chudobnými backpackermi z celého sveta – človek sa tam cíti ako na zasadnutí OSN. Mala som pocit, akoby som ušla z väzenia... Bola som nevýslovne šťastná, lebo som sa cítila zase voľná! ( a sradosťou som prižmúrila oko i nad matracom postele, očalúnenom koženkou, z ktorej sa plachta večne šmýkala dolu a tá koženka sa mi priliepala na spotené hnáty).
Sprvoti som si myslela, že v Riu je všetko na dosah ruky – okúpeme sa na Copacabane, potom peši vybehneme na homoľu, pokocháme sa výhľadom, zbehneme dolu, vybehneme (opäť peši!) na Corcovado, odfotíme sa tam pri soche Krista, aby sa nám rátalo, že sme tam boli a hlavné atrakcie máme za poldňa z krku! Ibaže... tá pláž to nie je len tak hocičo! Prechádzka z jedného konca na druhý trvá celú večnosť! Cukrová homoľa tiež nie je nad ňou, ale úplne mimo a keďže moja kondička by si s vysokohorskou turistikou veru nepotykala, na jej vrchol sme sa nechali vyviezť dvoma lanovkami (pre vysvetlenie, neboli sme s Petrom pohádaní a neviezli sme sa každý zvlášť v inej lanovke - to len tí, čo ju robili, zrejme nemali dosť dlhý kábel a tak lanovka na Homolu nevedie priamočiaro, ale v polovici končí a treba prestúpiť na ďalšiu.) O soche Krista už ani radšej nehovorím! Toho chudáka Ježiša postavili ako nejakého vydedenca úplne mimo mesta! Stojí tam jak Svätý za dedinou... Bol to však dobrý strategický ťah! Ten, kto ho chce vidieť zblízka, musí si za to slušne zacvakať! Čo by mali Brazílčania z toho, keby ho postavili rovno na pláži a každé decko by mu občúravalo nohy?!
Ďalší deň sme strávili na slávnej Copacabane – pláži, kde sa vedľa seba povaľujú haldy dovolenkárov a zdochnutých rýb, čo vyplavilo more. Bez debaty, turistami sa to tu len tak hemží! Napokon – ako v celom Riu. Ľudia sem už roky rokúce chodia v celých tlupách... Lietadlami, loďami... Utrácajú tu úžasné peniaze, ktoré pchali kdesi do pančuchy po celý rok (pravda, poniektorí - tí sociálne slabší ako ja – by mohli pchať aj celých desať rokov...) a sú schopní vykúpiť všetko do najposlednejšieho gýča. A slávne Rio prosperuje! Dajboh, aby sa raz na takúto úroveň vyšvihlo aj Slovensko! Turizmus, cestovanie... to vám je dnes naozaj priemysel! Ale presvedčená budem asi až vtedy, keď uvidím Brazílskych turistov chodiť ovešaných fotoaparátmi a videokamerami po Bratislave, či Vysokých Tatrách. Ale k nám budú chodiť nanajvýš tak z Uzbekistanu... A aj to pešo!
Po celodennom leňošení som navrhla, že sa navečeriame v reštaurácii typu El Kilograma – čítala som o nej, že funguje na báze švédskych stolov a platí sa za váhu – či si na tanier naládujete kilo drahých langúst, alebo kilo lacného šalátu, vždy zaplatíte rovnakú cenu – za kilo okolo tristo korún.
Tú nešťastnú reštiku sme v spleti ulíc hľadali vyše hodiny a nachodili sme pritom dobrých šesť kilometrov. Ale našli sme! K švédskym stolom, prehýbajúcim sa pod váhou všakovakých dobrôt, sme vykročili razantným krokom, akoby sme sa chystali na hĺbkový prieskum púšte Kalahari. Péťa si naložil plný tanier všakovakých dobrôt. Ja, zvyknutá ládovať sa sprostosťami, ktoré si iní doprajú len ako dezert, som sa ulakomila na červený melón. Doma dokážem na posedenie v pohode schltať celý – tam som si nabrala toľko, čo sa mi vmestilo na tanier. Péťa sa ironicky uškrnul...
„Jen si dej! Tak drahý meloun jsi na Slovensku určitě ještě nejedla!“
Až vtedy mi zaplo! Porcia na mojom tanieri vážila necelé tri kilá – a v tejto reštaurácii mi za ňu teda naúčtujú deväť stovák!!! No poviem vám, keby som bola slabšia na srdce, v tom momente tam skolabujem, prisámbohu!
Chcela som ten melón okamžite vrátiť späť, ale Péťa sa veľkoryso podujal môj účet zatiahnuť za mňa. Lebo kým mne vo vrecku hrkalo pár mincí, on mal v peňaženke dve kreditky. A obidve zlaté...:-)
„A večer môžeme ísť hýriť do samba klubu!“ dodala som celá rozjarená.
Petr je človek veľmi poddajný – taký ten typ, čo urobí hociakú kravinu, s vidinou splniť vaše prianie. Na chodbe pred našou izbou hralo rádio – šli sme teda nacvičovať tam.
Ukázala som mu základné kroky, on ich poslušne zopakoval. Takým tým pohybom á la Pinocchio...
„Peti, skús trochu vrtieť panvou! Aha, takto!“ predvádzam mu názorne s ladnosťou profesionálnej brušnej tanečnice a on sa ma vzápätí snaží napodobniť. Ten jeho pohyb! Hýbal sa horšie než nenaolejovaný kombajn!
„A ruky! Ruky!“ upozorňujem ho so zvýšeným hlasom. „kývaj rukami! Bože môj, nie tak!“ lamentujem, tváriac sa nešťastne, ako skúsená trénerka, ktorá má svojho zverenca o dva dni vyslať na Majstrovstvá sveta v latinskoamerických tancoch a zrazu sa jej zazdá, že všetka jej námaha vyšla navnivoč a nevzali by ho ani len na paraolympiádu...
„Skús si predstaviť, že držíš v rukách rajnicu s popcornom...“ vysvetľujem mu s bohorovnou trpezlivosťou milujúcej mamičky, čo učí svoje dieťatko základným krokom. „Musíš s ňou neustále triasť, inak ti ten popcorn prihorí!“
Snažil sa, nepopieram. No tie jeho kreácie sa mi vonkoncom nepozdávali... Chudák, dupkal nohami a rukami triasol s imaginárnou panvicou.... Bol to vskutku komický pohľad!:-)
„Lakte viac dozadu!“neprestávam v komandovaní. „Vieš čo, urobme to takto!“ posúvam ho chrbtom k stene. „Kroky sa nemenia, len tou panvicou tras tak, aby si lakťami búchal do steny, dobre?“
Nemyslela som to zle. Ale v jeho podaní to vypálilo horšie ako zle! Péťa robil jeden krok doľava, naspäť, druhý krok doprava a lakťami pritom búchal do steny až ich mal samá modrina. Skoro mi cvrklo od smiechu!:-)))
Prv ako sme vyrazili na nočný maratón po samba kluboch, narýchlo sme zjedli jogurt a kúsok melónu. To, čo z neho ostalo, som uložila do chladničky v kuchynke, o ktorú sme sa delili so všetkými turistami, čo bývali v našom hosteli. Pre istotu som však do melónu zabodla nožík s výstražnou ceduľkou „Prosím nezjedzte mi to!“ Tešila som sa, že melón dojem, keď sa vrátim vyšťavená z tancovania.
No nestalo sa! Tak ako si Petr nezatancoval (lebo sa hanbil a tak som si zatancovala aspoň ja. S peknou domorodkou:-) ), tak som si ja po návrate nezajedla melón. Lebo nebolo ktorý! Nejaký odkundes mi ho totiž zjedol!
„Vidíš, to proto, že jsi tam dala ten lístek, aby ti to nesnědli... Kdybys ho tam nedala, toho melounu by si nikdo ani nevšiml!“ poučil ma Pán Múdry...
Uznáte sami, nemohla som to nechať len tak! Žiadne milosrdné odpustky! Nie sme predsa v kostole! Z krádeže môjho melónu som podozrievala tri tučné angličanky, čo bývali o izbu ďalej a furt sa tmolili po kuchyni. Veď len počkajte, ja s vami ešte vybabrem! Proti zlomyseľnosti je iba jediná zbraň – byť ešte zlomyseľnejším!:-)
Hneď ráno som na pláži pozbierala torzá zdochnutých rýb, ktoré sa tam povaľovali možno už týždeň a smrdeli tak, až ma oči štípali! Strčila som ich do igelitového vrecka, zaviazala a na ubytovni ich šupla do mrazáka v chladničke. Spolu s upozornením „prosím nezjedzte mi to!“
Keď sme sa s Petrom o tri dni vrátili z výletu po Argentíne, sotva nás stihla recepčná ubytovať, trielila som do kuchyne, umierajúca zvedavosťou! Výsledok môjho postychitvého pokusu ma nadmieru uspokojil – ak hádate, že zmrazené zdochnuté ryby už padli za obeť niekomu pažravému, hádate správne!:-) Škoda len, že som z pláže nezobrala aj tú zdochnutú volavku...:-)
Za normálnych okolností však bývam k ľuďom príjemná a viem sa podeliť aj o to málo, čo mám. Ako príklad uvediem zážitok z nášho výletu na Maracanu. Áno, ten slávny brazílsky futbalový štadión, kde to počas zápasov doslova vrie. Futbalové zápasy na Maracane, to je pompézne divadlo! Niečo ako gladiátorské zápasy v starovekom Ríme, či dnešné býčie zápasy v Španielsku. Každý vám v Riu bude tvrdiť, že turisti by na Maracanu nikdy nemali chodievať na vlastnú päsť, lebo je to veľké riziko. Obzvlášť, keď proti sebe vo finálovom zápase nastúpia dvaja najväčší miestni rivali – klub Flamengo versus Botafogo. Vďaka tejto odstrašujúcej kampani prosperujú hoteloví touroperátori, ktorí organizujú „zájazdy na Maracanu“. Za 100 realov na osobu... To v prepočte činí okolo 33 eur, čo je suma koledujúca si o antidepresíva!
„No nič, urobíme to inak!“ hovorím Petrovi. „Odvezieme sa metrom za dvadsaťštyri korún na konečnú, pred štadiónom splašíme zľavnené lístky od vekslákov a vybavené!“
„A neni to riskantní?“
„Ovšem, že je! Pôjdeme v metre plnom rozbesnených fanúšikov klubu Flamengo, tak sa neopováž čo i len vysloviť slovo Botafogo, lebo nás zlynčujú!“ smiala som sa.
Aj tak bolo. Odvviezli sme sa metrom na konečnú. Narvaní ako sardinky v dave tiež-metrom-cestujúcich fanúšikov miestneho tímu Flamengo... A pred štadiónom som od prvého veksláka splašila lístky za dvacku.... Do modrej zóny...
Pre vysvetlenie – Maracaná má sedadlá rozdelené do troch zón – prvá, biela, je pre turistov. Je najbezpečnejšia a aj najdrahšia. Druhá, žltá, je pre klasických domorodých fanúšikov a ceny sú prijateľné. No a modrá zóna je vyhradená pre tých najdivokejších vagabundov, čo sem prichádzajú z najchudobnejších brazílskych slumov...
„Nito, jsi si jistá, že nám nic neudělají?“ opýtal sa ma šeptom Petr, len čo sme sa ocitli vo virvare horkokrvných fanúšikov, očividne príslušníkov najnižšej brazílskej sociálnej vrstvy... Niečo podobné ako ocitnúť sa na Spiši v cigánskej osade...:-)
„Títo?“ váhavo som pokrčila plecom. „Pochybujem!“ vyhŕklo zo mňa vzápätí a ďalej som sa škerila v dobrej nálade. Ak totiž plávate medzi žralokmi, nesmiete krvácať... inak vás roztrhajú! Našťastie, som taký zajko-nebojko.
Mám rada emócie a hneď mi bolo jasné, že v tejto „smotánke“ chýbať istotne nebudú. Zvlášť po tom, čo si rovno za nás rezervovali fleky dvaja podgurážení mládenci, ktorí okamžite spustili také hlučné povzbudzovanie, že ich bolo počuť možno až v Sao Paule... Skandovali svojho favorita, až nám v ušiach zaľahlo! Tieto lacné vstupenky boli dôkazom toho, že "čo je dobré, to je aj lacné a ešte aj kvalitné...:)
„Flamengoooooooo!“ ziapali nm za chrbtom polonahí černosi, skáčuc ako na trampolíne. Cesta, ktorou prešlo ľudstvo od pračloveka k civilizovanej bytosti, trvala približne 4 milióny rokov, no títo tu ju prešli smerom späť za pár minút! Čo sa zdá nemožné, vidím na vlastné oči! Z Homo Sapiens neostalo nič. (ak som to povedala správne, pretože si beznádejne pletiem pojmy Homo Habilis a Homo Sapiens a nikdy neviem, či Homo Erectus chodil vzpriamene, alebo len trpel sústavnou erekciou...).
Petr na mňa zhrozene pozrel tým divným pohľadom, aký človek máva v očiach počas sledovania hororu....
„Sú to kluci z favely...“ poznamenal Petr tónom, akoby konštatoval: sú to 5 krát trestaní recidivisti... „Jen si všimni toho za tebou! Jakú má jízvu cez celý břicho! Ho možná někdo skoušel rozpárat mačetou...“ naznačil mi pohnutú minulosť chlapca z favely, prichádzajúcu do úvahy.
Bože, čo ma otravuje takými hlúposťami?! Nadšená a celá ohúrená som z „našich vagabundov“ nešla oči spustiť a tento trasorítka ma musí stále vyrušovať! Ako naschvál!
„Ale čožeby!“ odvrkla som a z černocha presunula pohľad na Petra. „To má po operácii slepého čreva...“ snažím sa Peťa upokojiť.
Ale on nedal pokoj! Vypleštil na mňa okále a spýtal sa:
„Odkdy je slepák na levé straně?!“
Ježiši, to mám odkiaľ zas vedieť? Vyzerám snáď intelektuálne na to, že som vyštudovala doktorát na Univerzite Komenského, či čo?!
Zjazvený fanúšik Flamenga sa odrazu náhle utíšil a svoje dramatické predstavenie behom sekundy zmenil na veselohru. Plynule, presvedčivo. Bol rafinovaný sťa biely cukor (hoci biely zrovna nebol, no sladký bol až tak, že ešte aj pri jeho opise mám lepkavý celý monitor!:-). Kútiky úst sa mu zdvihli, tvár sa mu rozžiarila úsmevom... Čosi zašvitoril v portugalčine a ukazovákom namieril na môj foťák. Nie, nechystal sa mi ho šlohnúť! Posunkovou rečou mi naznačil, že by sme sa mohli spolu vyfotiť na pamiatku. Naklonil sa ku mne, pricapol mi líce k lícu, a ja som pred seba vystrela ruku s foťákom, namiereným na naše tváre. Zazubili sme sa ako deti na povinnom školskom fotení a vyšiel z toho záber, ktorý by nám mohli závidieť aj čerství novomanželia!:-)
Celá nadšená ukazujem fotku Petrovi.
„Tak vidíš, už sme s nimi kamoši!“ neskrývam nadšenie. „A teraz si prosím zmrzlinu! Rizikový príplatok!“ zavelila som.
Petr mi od mobilného predavača, nesúceho na pleci prenosnú chladničku po celej Maracane, počas prestávky kúpil kokosový nanuk. Fajný, studený jak mŕtveho nohy! Dokonca aj pre seba jeden vzal. No pre našich kamošov z mokrej štvrte nekúpil nič!?! Hľadeli na nás vyhladnutí ako Čenkovej deti na 13-tej strane...
Nie veru, ja nie som žiadny snob! Povedala som si v duchu a prv, než som sa do nanuku pustila, ponúkla som ním svojho „novomanžela z fotky“. A tým som s ním definitívne uzavrela priateľstvo na život a na smrť!:-) (teda, aspoň vtedy som si to myslela).
„Dáš si?“ pýtam sa ho rýdzou slovenčinou a strkám mu k ústam odbalené chladené pokušenie na paličke.
Nemusela som ho dvakrát ponúkať; naklonil hlavu k nanuku, vyplazil ružový jazyčisko a párkrát si lízol (na čo Petr skoro skolaboval, keď to zbadal...). Ale ako?! Ten nanuk lízal s takou nonšalantnosťou, akoby ani nepochádzal z Brazílie, ale rovno z polárneho kruhu! Zjazvený chalanisko, ktorý sa mi vzápätí predstavil ako Félix neviemaký, sa na mňa usmial a s poďakovaním „Obrigado!“ mi nanuk vrátil späť.
„Ale veď nech si zalíže aj tvoj kamoš!“ robím veľkodušnú, na čo šokovaný Petr reaguje slovami: „A nechceš dát ten nanuk kolovat po celý Maracane???“
Až po tom, čo si výdatne obaja chlapci zalízali, som sa dostala na rad konečne aj ja. To už Petr skoro omdlel (aj keď nechápem prečo, veď som predsa vykonala maximálne záslužný čin!:-) ) a jeho oči vysielali tiesňový signál „Mayday! Mayday!“...:-)
Z Maracany som sa vracala neskonale šťastná a hrdá sama na seba!:-) Veľkosť človeka sa ukáže na tom, ako sa správa k ľuďom malým. A podeliť sa s nimi aj o obyčajný nanuk, to predsa hockto nedokáže! Ale našťastie, ja nie som žiadnou členkou klubu Bojovníkov proti baktériám a vírusovým chorobám:-) Navyše, bola som bohatšia nielen o fotku s domorodým grázlom (ten futbal som potom aj zabudla sledovať...), no najmä bohatšia o skúsenosť, že v Brazílii si kamarátov možno nájsť aj pri obyčajnom lízaní...:-) A poľahky sa s nimi pritom dohovoríte aj po slovensky!:-)