RIO DE JANEIRO - OBUJTE SI GUMÁKY, IDE SA DO FAVELY !

Úryvok z knihy Jamajkanita JA A MOJI TURISTI

RIO DE JANEIRO

Obujte si gumáky, ide sa do favely!

Čo urobí turistický sprievodca, keď už so svojimi turistami absolvuje v Rio de Janeire všetky atrakcie? No čo asi?! Verejne vyhlási fakultatívny program za „úspešne ukončený“ a tých úbožiakov, čo za poznávací zájazd zaplatili nekresťanské peniaze vyženie opekať sa na Copacabanu. Ktorákoľvek ošetrovateľka dojníc na družstve má viac fantázie než tí naši slovenskí sprievodcovia! 

Zabíjať čas na Cope, preľudnenej do zbláznenia, to je zážitok, aký bez ujmy na duševnom zdraví vydržia len osoby pevného nervového systému. Mobilní plážoví predavači vám všade len zacláňajú – jeden vám pchá pod nos uteráky, druhý slnečné bríle, tretí zmrzlinu, štvrtý ovocie, piaty acaí, šiesty vodu, siedmy pivo, ôsmy korálky, deviaty vám chce urobiť tetovanie hennou, desiaty upliesť vrkôčiky... Tomuto sa vraví oddych?? Veď to je útok na nervy! Atmosféru spríjemňuje smrad zo zdochnutých zverov, čo vyplavilo more a teraz sa na slnku opekajú spolu s vami.... A to už radšej ani nehovorím o tučnoritných dámach veľkosti desať XL, špacírujúcich sa po Cope v miniatúrnych tangáčoch v snahe znechutiť vás ako sa len dá! Pri pohľade na tieto ľudské hrochy upadám do bezvedomia... Navyše, keď si náhodou zastanú v správnom uhle, svojimi obrysmi zakryjú aj Slnko a vy máte pocit, že nastalo jeho zatmenie... 

Jednoducho, polihovanie na Copacabane som považovala za úmorné, nudné a ponižujúce a preto sme polihovali na vedľajšej Ipaneme a ja som všetko svoje úsilie nasledujúcich hodín zamerala na vymýšľanie nejakého zaujímavého výletu. Ja totiž musím byť v neustálom pohybe, sťa malé šteňa, ktoré má tú vlastnosť, že hoci má len štyri nohy, neprestajne a bez príčiny skáče sem a tam, akoby ich malo aspoň šesťnásť!

„Mám to!“ vykríkla som celá bez seba, na čo sa vedľa mňa opaľujúci Petr strhol ako zo zlého sna.

„No povídej!“

„Pôjdeme do favely!“ vyrukovala som so senzačným nápadom.

Favelu, považovanú za najnebezpečnejšiu časť Rio de Janeira, sme preskúmanú ešte nemali a expedícia do nej sa mi zdala veľmi sľubnou!

Petr si z nosa odsunul bríle a pohľadom zaútočil na moje biopole.

„Proč zrovna do favely?! Vždyť tam nechodí ani Brazilci, né to ješte cizinci!“

„Veď práve preto! Že tam nikto nechodí! Chudáci tí obyvatelia favely! Isto sa cítia ako menejcenní a trpia komplexmi za to, že k nim nikto nechce chodiť... A to sa hovorí Hosť do domu-Boh do domu... zato tí kriminálnici nemajú Boha pri sebe! My dvaja to dneska musíme zmeniť!“ jasala som, v duchu sa vidiac ako opäť raz robím záslužný čin.

Petr nezabudol podotknúť, že je to príliš „odvážne“... Hlúposť! Čo už je len na tom odvážne?!? Za odvážneho možno považovať takého človeka, čo si naraz vezme preháňadlo a prášky na spanie, ale nie romantickú dušu, čo si zmyslí ísť sa poprechádzať do favely...

Bolo vidno, že Petr môj nápad s favelou vzal jedným uchom dnu a druhým von. Viete, čo je vždy zábavné? Mám výnimočný talent privádzať ľudí do rozpakov a jeden nikdy nevie, kedy len žartujem a kedy myslím niečo smrteľne vážne! 

Keď som odchádzala do Brazílie, uvažovala som, čo všetko sa mi s ňou spája. Spomenula som si na kuracie pečienky, ktoré stadiaľto dovážame (najskôr asi preto, že kurence, ktoré máme v našich veľkochovoch, sú možno zvláštny druh a žiadnu pečienku nemajú...?), na hriešny tanec lambadu, ktorý svojho času pobúril slovenských dôchodcov, i na slávne Amazonky, čo znásilňovali mužov (a aby sa im lepšie strieľalo z luku, odrezávali si prsia, aby im nezavadzali..). 

S Brazíliou sa však spájajú aj spomínané favely. „Vyhnite sa favelám ako čert krížu!“ varujú miestni obyvatelia všetkých turistov. Favely sú totiž urbanistickou apokalypsou nielen v Riu, ale v každom brazílskom veľkomeste. Tieto chudobné štvrte vyrástli na perifériách príliš rýchlo a príliš nekontrolovane. Počet súčasných obyvateľov Ria de Janeiro sa odhaduje na 11 miliónov a až 2 milióny z nich žijú pod hranicou chudoby. Nepísaný zákon prežitia vo favele znie: buď ranu dáš, alebo ju dostaneš! Ak dáš, ostatní ťa budú rešpektovať, ale ak patríš k tým, čo skôr inkasujú, každý sraľo si dovolí obtrieť sa o teba. V deviatich z desiatich domov sú ukryté zbrane a v noci, medzi dvoma bitkami, sa rátajú zásoby drog a ľudia svoj strach maskujú silnými rečami. Každý deň sa tu ozýva streľba. Že by snáď všetko šlo aj bez zabíjania? Miestni ľudia takto neuvažujú, ich myslenie sa neobracia k životu, ale k smrti. Chvíľu sa pokojne zhovárajú, vznikne spor, hádka a napokon streľba. Takzvaný krátky proces...

Chcela som na vlastné oči vidieť, ako žijú a kto sú títo ľudia. Tak som s Peťom po boku zamierila do najväčšej favely Rocinha, ktorá pokrýva svahy okolo Sao Conrado, hneď vedľa populárnej pláže Ipanema.

Pri prekračovaní hranice favely Rocinha som si hovorila, že odvážnejší človek ako ja ani neexistuje! Nie som žiadne Béčko!:-) Vskutku heroický výkon! „Obyčajní smrteľníci“, ktorí nemajú vo zvyku riskovať, sa do favely nikdy neodvážia vkročiť, lebo to vnímajú ako pokus o samovraždu. Ja však verím, že som nesmrteľná!:-) Moja životaschopnosť sa podobá chvostu jašterice – po každej porážke sa znova obnoví – myslím, že aj keby som chcela zomrieť, tak sa mi to nepodarí!:-) Prelud smrti má v mojom živote prominentné miesto – už päťkrát som v živote mala na mále – nedonieslo sa vám ešte do uší, čo sa mi stalo raz dávno v Kubánskej Sierra Maestre, keď som potom preležala dva dni a dve noci ako bez života? (uštipol ma jedovatý had). Ani o potýčke s ozbrojeným jamajským narkomanom? (chcel ma odbachnúť). Nie? Ani o jedovatom ovocí, čo som pojedla? A o tom, ako som havarovala v Španielsku na motorke? Zase nič? Nič neviete, nič ste nepočuli? Ani o iných katastrofách? (Tak vám treba! To preto, že nečítate moje knihy!)

Na vrchu Rocinhe sme zosadli z motoriek a ďalej putovali už po vlastných. Každý centimeter pôdy je v tomto labyrinte neomietnutých tehlových domov vzácny, preto sa stavia, kde sa dá a ponechávajú sa len úzke uličky, ktorými sa dá kľučkovať jedine peši, alebo na motorke, pretože nimi neprejde žiadne auto. Kanalizácia tu neexistuje, čo v praxi znamená, že bioodpad zo záchodov, poriadne premiešaný s kuchynským odpadom, sa ako rozvodnená rieka valí dolu uličkami a vy sa tým hnojom brodíte rovnako ako veselo šantiace bosonohé deti, ktoré si z príšerného zápachu nerobia ťažkú hlavu. Takáto „zdravotná prechádzka“ vám aspoň posilní imunitný systém a zocelí čuchové receptory!:-) V ovzduší cítiť smrádok, nápadne podobný tej potuchline, akú cítiť pri hrobke grófa Pálfyho na Bojnickom zámku... Rozhodne to nie je vôňa od Diora, ale keby Dior pridal do svojich parfémov moč, vystihol by „vôňu” tohto miesta. Už dávno som sa vzdala možnosti cestovať dôstojne...

U domácich je čistota pol života a špina celý. Mimovoľne ma rozsvrbelo celé telo... Podvedome sme s Petrom začali intenzívne vnímať špecifické arómy a dedukovať ich pôvod. „Tá citrónovo-purová vôňa, to je možno čistiaci prostriedok na umývanie riadu...“ hovorím mu.

„No jo, a ten hnilobný zápach možná pochází z mrtvoly, pohozený kdesi v koute ulice, protože ju nemá kdo, ani zač pochovat...“ zašpásoval.

„A čo myslíš, čo tá kyslo-nabrzlá vôňa? Nesúvisí náhodou s výsledkom urologických potrieb, ktoré si miestni chalani vykonali rovno na ulici?“

„Ne, já myslím, že to budou nejspíš kusy z člověka... který předechvílí po sobě zalíl vécko kýblem vody...“

Určovanie pôvodu všetkých tých smradov by zmiatlo i citlivé nošteky výrobcov parfumov. Ale zas, je to vskutku zábava, ktorou si pocibríte mozgové závity!:-) Zabudnite na karty a šach!:-) 

Favela je hora odpadkov medzi domami, kde sa v jednej izbe tiesni aj desať ľudí. Všetky veci, vrátane bicyklov a odevov majú obyvatelia zavesené na strope. Dni trávia väčšinou pred telkou a domami, pretože v izbách je málo miesta. 

Elektrické káble hrozivo visia takmer nad zemou, ale prúd je v nich len občas, pretože obyvatelia favely sú neplatiči, a tak nemajú nárok na celodennú dodávku elektriny. Podobne je to aj s dodávkou vody, preto na strechách domov vidno modré kanistre, do ktorých odchytávajú dažďovú vodu a umývajú sa tou. V kúpeľni majú malú stoličku a vedľa nej lavór. V ňom si najskôr umyjú telo, potom si sadnú na stoličku a v tej istej vode si umyjú nohy. Tak sa umývala aj moja prababička na kopaniciach, ibaže v drevenom džberi a nie v lavóri. Keď tak premýšľam nad vodou, uvedomujem si, aká je vzácna. Ja s ňou doma šafárim tak, akoby som tam ani nemala vodomer – a tu dobreže ju nedávkujú v lyžičkách! Odhadujem, že množstvo vody, ktoré spotrebujem počas jediného sprchovania, by ráno postačilo na zaliatie všetkých záchodov v celej Rocinhe! Mimochodom, tunajšie záchody sa osvedčili i ako mimoriadne vhodné miesto aj na rôzne iné aktivity, než na aké sú pôvodne určené. Z mnohých spomeniem aspoň ranný sex, pri ktorom nehrozí riziko preležanín – robíte ho totiž postojačky!:-) Nepochybne aj preto bývajú ráno pred záchodom celé fronty favelanov, keďže je to jediné miesto, kde môžu byť sami... 

My s Peťom sme sa sami zrazu ocitli v akejsi miestnosti plnej prekrásnych obrazov! Nie, neboli to halucinácie pachmi oblbnutých mozgov! Na stenách viseli olejomaľby rôznych veľkostí a keby som nevedela, že som vo favele, nazdávala by som sa, že som zablúdila na čiusi vernisáž... „Vystavovateľ“ sa zjavil vzápätí – chlapec o hlavu nižší odo mňa, v batikovanom tričku a s blond melírom vo vlasoch, hodil na mňa pohľad taký horúci, že by ním hravo roztopil ešte aj Antarktický ľadovec... Drgla som do Petra, nech sa mladého po portugalsky opýta, kto tie obrazy maľoval.

„Ja.“ odvetil so všetkou skromnosťou šarmantný chlapec, ktorý sa nám predstavil ako William.

Vykľul sa z neho ten typ chlapca, ktorý za celú hodinu povie toľko slov, čo ja dokážem bežne povedať za jedinú minútu!:-) Bol uzavretý ako Sézam - slová sme z neho ťahali ako z chlpatej deky, ale nepohoršujem sa; mám rada tichých, introvertných mužov. A tiež smutných, ba až pochmúrnych, lebo takí mi boli vždy sympatickejší než utáraní extroverti a vetroplachovia...

Mladý umelec sa nám bez okolkov priznal, že farby na obrazy sú také drahé, že ich musí „kupovať bez zaplatenia“... Nepodporí nás štát, podporíme sa sami!:-) Maľovanie obrazov je ušľachtilá činnosť. 

Williamovi sme spravili slušnú tržbu, za čo sme vyfasovali dva pekné obrazy. Ďalšou atrakciou favely sú domorodé ženičky – pohotovo využili príležitosť, nadonášali na ulicu zo svojich príbytkov koláče všeho druhu a strkali nám ich pod nos, len aby sme ochutnali! Zadarmo to tiež nebolo – čo koláčik, to desať korún, ale oceňujem ich obchodného ducha, i kuchárske umenie.

Správa o dvoch turistoch sa po favele rozniesla rýchlejšie než morová epidémia; fungujú tu tamtany, aké by im závideli ešte aj v Kongu! Domáci zavetrili príležitosť ozbíjať nás o peniaze – a darilo sa im!:-) Ledva sme skončili s degustáciou koláčikov, už na nás čakala hŕstka detí, bubnujúcich na hore dnom obrátené vedrá a lavóre – a neboli to hocijaké tresky-plesky, decká mali rytmus lepší než šamani vyvolávajúci duchov. 

Ich snahu sme pravdaže ocenili tiež. Mince z Petrovho vrecka sa kotúľali na všetky svetové strany. Je však len chvályhodné, ak ľudia ako títo, chudobní sťa kostolné myši, majú v sebe toľko hrdosti, že by sa neznížili k žobraniu. Improvizačný talent pohotovo zúročili a narýchlo pre nás vymysleli „kultúrny program“, aký by sme v týchto končinách naozaj nečakali. Nakŕmili nás, zahrali nám, ovešali nás bižutériou „made in favela“... k tomu prirátam ešte obrázky od Williama...  Tie peniaze, čo sme tu minuli, mali zaslúžene, to bez debaty. 

Len uvažujem, či by sa niečo podobné nedalo zorganizovať na Slovensku. Konkrétne, v podobných slumoch na Spiši... Predstavujem si to takto: zorganizujem pre zahraničných turistov jedinečný neopakovateľný zájazd do „slovenskej favely“ – s miestnymi Rómami sa vopred dohodnem, kedy majú zahájiť „kultúrny program“ a dám im presnú inštruktáž, čo majú napiecť, prípadne navariť (ale zas, nie aby to bol nejaký cigánsky guláš... z túlavých mačiek... nech sa turistom žalúdok neobráti!). K tomu zahrajú miestni vartáši, najlepšie na husliach a na cimbale, nech tí zahraničiari vidia, že nielen škóti majú svoje gajdy a nielen Havajčania majú svoje ukulele...:-) Driečne devy, ovešané korálmi, k tomu pridajú rezký cigánsky tanček, najstaršia obyvateľka osady (najlepšie slepá a hluchá, aby to vyzeralo dôveryhodne) vytiahne zo skrine sklenenú guľu a cigánske karty a niečo optimistické tým zahraničiarom vyveští, a na záver ako najväčšiu atrakciu ukážeme našim zahraničným hosťom špinavé detičky s veľkými bruchami! Tehotenskými...:-) 

Určite by nešetrili peniazmi! Za takýto bohatý program by si naše rómske osady vyslúžili vo svete takú megareklamu, že by sa stali hlavným pútačom slovenského turistického ruchu a nepochybujem o tom, že by tromfli aj bájne Tatry!  Len teda, ťažko zaručiť, že zahraniční turisti by neodišli s ovisnutým nosom, bez kultúrneho zážitku, ale aj bez fotoaparátov, mobilov a peňazí... no zato bohatší o monokel pod okom... Nie, na Slovensku by destinácia „favela“ nefungovala. Predsa len – Rio je Rio. Mesto neobmedzených možností.